Dyslexia znamená, že myslím trochu inak

 

Vyrastala som s vedomím, že nie som dobrá v slovenčine, v písaní slohových prác a gramatike. Často som bola kritizovaná za výsledky z týchto predmetov, skoro vôbec som nedostávala zo slovenčiny jednotky. Časovo limitované testy som nikdy nespravila. Čítanie kníh mi tiež nešlo.  Vždy som mala pocit, že neviem, o čom som čítala alebo čítam. Hnevala som sa na seba, ze som nepozorná. Vyštudovala som právo na Karlovej univerzite v Prahe. Tu som sa učila tak, že som si každý text rôznofarebne povyznačovala, písala som si poznámky z každej stránky a dvakrát nahlas prečítala.  Toto bola jediná stratégia, pri ktorej som mohla vnímať text, porozumieť mu a pamätat si ho. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, prečo to je takto. Proste som si myslela, ze nie som múdra, že mi to nepáli dobre a že si musím všetko, čo sa chcem naučiť, vydrieť.

Až na londýnskej MBA mi odporučili nechať sa diagnostikovať na dyslexiu, ktorá aj bola potvrdená. Uľavilo sa mi. Začalo to dávať zmysel. Nie som hlúpa alebo pomalá. Mám dyslexiu. Tá ma však nikdy nezastavila v mojich plánoch. Vyštudovala som dve vysoké školy v zahraničí, vydala knihu, získala pár študijných štipendií a úspešne pracovala v medzinarodných konzultačkách.

Dyslexia pre mňa znamená, že informácie spracúvam a vnímam inak ako väčšina ľudí. Má to svoje znevýhodnenia, ale aj výhody. Napríklad nerada píšem alebo čítam dlhý text. Zato som dobrá v písaní prezentácií, lebo sú krátke, výstižné a idú priamo k veci. Vyjadrujem sa jednoducho. Vďaka jednoduchosti a priamosti môjho jazyka mi ľudia rozumejú.  

Ľudia s dyslexiou bývajú vynikajúci stratégovia, poznám úspešných podnikateľov s dyslexiou. My totiž myslíme trochu inak,  preto si vytvárame vlastné stratégie na fungovanie. Svet je stvorený pre ľudí, ktorí nie sú dyslektici. Ja spolieham na iné vnemy  – na hovorené slovo, mám silne vyvinutú logiku, intuíciu a viem sa nacítiť na energie okolo mňa. Toto sú moji pomocníci v spracovávaní informacií.

Takmer 35 rokov som mala strach z písania. Dokonca až taký, že som sa vyhýbala zamestnaniam, kde by som mala veľa písať. Až keď som si prechádzala mojím tretím umelým otehotnením a dostala som sa na dno, prelomilo sa to.  Mala som nesmiernu túžbu dať veci na papier a začat písať. Tak vznikol môj blog Life That Loves You Back a následne písanie pre Ženy v meste. Písanie ma baví a ide mi to. Keby som si 35 rokov nehovorila, ze nie som dobrá, mohla som byť dnes autorkou niekoľkých kníh .

S dyslexiou sa dá nielen žiť, ale dá sa byť  úspešný aj napriek tomu a možno práve preto, že robíme veci tak trochu inak.

Nedajte sa  odradiť, ak ste v podobnej situácii.  

 

Barb