Elitný klub škaredých žien – venované našim dcéram

Minulý týždeň ma verejne označili za škaredú a starú ženu. KDO? Ženy. 

Romana Tabak a Petra Demková, hovorkyňa ministerky Šimkovičovej. Tabak reagovala na môj list o Matovičovom cirkuse. Demková na hejt, ktorý liberálna kaviareň spustila na Šimkovičovú po uverejnení jej prefiltrovanej fotografie. 

K fotke Šimkovičovej som nenapísala ani čiarku. Výzor Šimkovičovej a Tabak ani zďaleka nepovažujem za ich najväčší problém. Sú to krásne ženy. Napriek tomu sa do mňa pustili ako sa len ženy vedia pustiť do ženy.  

Elitný klub škaredých žien

Tabak napísala, že som ohyzdná a stará. Demková ma označila za škaredú spolu s vybranými progresívnymi političkami a s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. 

Tak som sa ocitla v elitnom klube škaredých žien. 

Not bad. Not bad at all. 

A tak sedím na sofa v našom bruselskom dome, vedľa mňa spokojne leží fena Tidli, pijem studenú kávu z rána a píšem týchto pár slov o kráse, mladosti, starnutí a spokojnosti. A budem dúfať, že si to prečítajú naše dcéry. Aby neboli ako Romana, Martina a Petra. 

Veľkú časť môjho života som riešila ako vyzerám. Moje sebavedomie pripomínalo dribling medzi výšinami neba a tým najspodnejším suterénom. Stúpalo a klesalo podľa stavu akné na mojej pórovitej pleti alebo podľa toho, ako mi na hlave v konkrétny deň stáli alebo ležali vlasy. 

Ako sa s tým žilo? Mizerne. 

Keď ma politickí rivali volali rapavou cigánkou, strapatou metlou a ľudským hermafroditom, boli dni, keď som nedokázala vyjsť na ulicu. 

Zdravé sebavedomie nie je o kráse

Odkedy žijem za hranicami, pozorujem správanie žien zo západu. Majú desať centimetrové odrasty, žiadny mejkap, oblečené sú viac pohodlne ako sexy a pritom z nich vyžaruje zdravé sebavedomie. Majú ho ukotvené vo vlastnej vnútornej integrite. Nie v mladosti a v kráse, ktoré sú prchavejšie ako hélium. 

Z dát vyplýva, že sebahodnota odvodená výlučne od vzhľadu sa prejavuje najmä u žien z tých krajín, kde sú zaužívané tradičné rodové stereotypy. Kde mužov považujú za tvrdých mačov a ženy len za krásne oleandre v pozadí. Čím menej meria spoločnosť ženskú hodnotu výzorom, tým viac slobody a času venujú ženy vzdelávaniu a osobnostnému rozvoju. Nie tomu, ako vyzerajú. 

Tiché víťazstvo zrelej mysle.

Žijem za hranicami, v krajine, kde ma už neprenasledujú rodové stereotypy. Oveľa viac času ako vlastnému výzoru venujem vzdelávaniu sa a osobnostnému rozvoju. Učím sa jazyky, píšem, študujem múdre knihy od múdrych ľudí.  

V knihe The Social Animal od Davida Brooksa je nádherná pasáž o tom, čo sa vekom deje v mozgu žien. Mozog sa preprogramuje. Optimalizuje sa. 

Znižuje svoju impulzivitu a prebytok reakcií. 

V mladosti je amygdala – centrum strachu a impulzov veľmi aktívna. Preto ľudia ako R. Tabak, ktorí sa nevedia zastaviť, popremýšľať, predýchať, reagujú príliš prudko. Cítia sa v neustálom ohrození a porovnávajú sa s ostatnými. Rýchlo súdia a odsudzujú a sú pripravené kedykoľvek bez akéhokoľvek rozmyslu zaútočiť. 

Je to vyčerpávajúce pre ich okolie. Je to vyčerpávajúce pre ne samé. 

Viem to, lebo som v minulosti tiež podliehala vlastnej amygdale a vlastným rýchlym súdom. 

Vekom sa aktivita amygdaly znižuje. Naopak, zvyšuje sa aktivita prefrontálnej kôry – centra nadhľadu, sebaregulácie a empatie.

Človek sa prestáva porovnávať a neustále s niekým pretekať. Vyberá si, čo si vpustí do vedomia. Mozog starších ľudí doslova „filtruje“ smútok alebo konflikt. Aj to je dôvod, prečo starší ľudia neupadajú tak ľahko do frustrácie.

Psychológovia to volajú positivity bias – prirodzená tendencia vnímať viac pozitívne ako  negatívne podnety.

Vekom sa mení motivácia

Vekom sa mení aj architektúra motivácie. V mladosti sa naše myšlienky točia neustále okolo výkonu, dokazovania a víťazstva – mozog je poháňaný dopamínom a hľadá stále niečo nové a vzrušujúce.

Neskôr prechádza na serotonínovo-oxytocínový režim. Hľadáme pokoj a kontinuitu vzťahov. Už nepotrebujeme toľko dokazovať okoliu, že sme silné, úspešné, atraktívne. Po desaťročiach snahy zapôsobiť sa konečne stávame samé sebou. 

Mladosť prináša silu, Romana, ale starnutie prináša harmóniu. Tichú múdrosť, ktorá nevychádza z ega, ale z pokoja. Neexistuje väčší neurologický dôkaz sebaúcty.

V každej krajine však existuje skupina ľudí, pre ktorých je čas nepriateľ. 

Sú intaktní voči starnutiu, dozrievaniu, preprogramovaniu vlastného vnútra, voči meniacim sa hodnotám, voči osobnostnej harmónii  dosiahnutej časom. Nie sú schopní opustiť kult dokonalej tváre a dokonalého tela, lebo sú závislí sami sa sebe a na vlastnom egu. 

Keď sa objaví žena (Z. Čaputová), ktorá sa starnutia nebojí, ktorá si trúfne mať aj vrásky aj názor, immortals to zneistí. Útočia na to, čo jediné pre ne v živote malo a bude mať hodnotu – výzor. 

Pociťujú úzkosť zo straty vlastného statusu založeného na tom ako vyzerajú a mylne sa domnievajú, že takto povrchne žijú všetci ostatní. Súťažia aj s tými, ktoré už dávno prerástli súťaže krásy z pionierskych táborov. Súťažia do nekonečna. Majú nutkanie neustále sa porovnávať, lebo na vrchole každého rebríka je ďalší rebrík. 

Och, Martina, občas to na tebe vidím. Tvár hovorí „navždy 38“, oči prezrádzajú únavu z nekonečného súťaženia, predstierania a hrania. Čas sa nedá zastaviť, ani oklamať. Plynie v každom z nás. Dôležité je nestratiť sa v ňom. Nestratiť samú seba pod nánosmi púdrov, filtrov a fejku. 

Autenticita ženy je jediná vec, ktorú si nemôžete vpichnúť, dcéry naše. Autenticita je totiž vzácna.