Fakt som ako moja mama?

Máte 16 a často sa hádate. Nemáte rovnaký názor na módu: „Preboha, mami, toto si fakt neoblečiem! Nie, nezastrčím si tričko do nohavíc! Nie, nedám si pančuchy pod rifle, mamaaaaaa!“

Mamy, čo nás vytáčajú

Potom máte 18 a pomaly nachádzate aj veci, v ktorých sa zhodnete. Nájdete možno spoločnú tému o politike, o počasí, dohodnete sa na tom, že môžete do noci pozerať telku a ráno v pohode vstanete na prednášku. V čom sa ale vôbec nezhodnete, sú veci súkromné.

Kedy chodíte večer domov a kde ste boli včera v noci a prečo si kupujete také drahé čižmy a nešetríte si tie peniaze z brigády a kto je ten človek, čo vám volá po 11 večer a prečo máte tú hudbu tak nahlas…..obdobie rebélie vrcholí! V tej chvíli sú mamy “opruz”!  

Vedia nás poriadne vytočiť. Chcú nám dobre, ale my to v tej chvíli nedokážeme vidieť. Odplačeme si aj ten zápal ľadvín, čo sme chytili vďaka slabému obliekaniu, ľutujeme aj prebdené noci kvôli frajerovi, ktorý za to nestál, ale pred mamou to ešte nepriznáme. Nechceme priznať prehru tou slávnou vetou: „Mami, mala si pravdu“.

Som ako moja mama

Potom prídu deti a my začneme pozvoľna meniť uhol pohľadu. Nútime ich teplo sa obliecť, zúrime, keď lietajú po vonku a majú holý chrbát, lebo ich už vidíme s horúčkou v posteli. Zhasíname im svetlo, nech neponocujú. A keď tak raz v amoku kričíme na svoje dieťa, že si zasa neupratalo veci z tréningu a my sme si na nich po tme prerazili nohu, príde tá chvíľa. Vidíme a počujeme to úplne jasne. Náš vnútorný hlas nám povie: „Som ako moja mama“.

Hovoríte podobné vety, vyzeráte podobne a bojíte sa o deti rovnako ako ona. Keď prvýkrát v noci čakáte na to, kým zaštrkocú kľúče v zámku a vaše dospelácke polodieťa sa vám vráti z prvej žúrky, pochopíte úplne všetko. Pochopíte, čo robí mamu mamou.

Materský pud je vraj jediný silnejší ako pud sebazáchovy. Je to to najsilnejšie na svete, čo nás núti zachraňovať naše deti, vstávať k nim v noci, keď majú teplotu. Letieť na pohotovosť. Miliónkrát odpovedať s úsmevom na otázku “A prečo”. Vyháňať z pod postele neviditeľné strašidlá, držať ich za ruku pri zaspávaní, celú noc nespať, keď neprídu domov. Naučiť sa znova matiku, aby ste ju mohli naučiť ich. Vypratať obývačku a postaviť v nej hoci aj stan, keď nemôžu ísť von a treba urobiť niečo čo ich zabaví.

Keď si niekedy uvedomím, že som v niečom ako moja mama, beriem to už ako kompliment. V dvadsiatke by som sa hádala do krvi, že nikdy nebudem ako ona. Lenže múdrosť a skúsenosť jej dala v mnohom zapravdu a tak, ako ona kedysi bojovala so mnou, ja bojujem s mojím dieťaťom. Sú to večné boje a uzmierovania matiek a detí, na ktoré v druhej polovici života zabudneme a nazývame ich už len materskou láskou.