Fakt veríš, že sa ti to podarí?

 

Pribrala som. Nemôže za to moja štítna žľaza, ani môj vek a ani hormóny. Na vine je moja láska. K sladkostiam, dobrému jedlu, k orieškom, slaným tyčinkám a tiež ku káve so šľahačkou. Keď už som nedokázala zapnúť sukňu, ba dokonca ani sako, rozhodla som sa, že začnem chudnúť.

„Ale prosím ťa, veď si ako hlísta, čo ty chceš chudnúť? Pozri sa na mňa a nevymýšľaj,“ dobrosrdečne sa ozve zakaždým, keď odmietnem koláč alebo sa neponúknem z bonboniéry. Úprimne, dosť dobre tomu nerozumiem. Akoby chudnúť mohli len tí, ktorí majú 20- či 30-kilovú nadváhu, tí ostatní sú so svojou snahou o štíhlejšiu postavu len trápni.

„Kašli na to, v našom veku je už každému jedno, ako vyzeráme,“ znie ďalšia fantastická rada. A ja sa pristihnem pri tom, že úplne vážne vysvetľujem svojim rovesníčkam, že vo veku 46 rokov naozaj nechudnem preto, aby zo mňa na plavárni niekto spadol na zadok. Moje dôvody sú skutočne prízemné – chcem sa znovu navliecť do svojich obľúbených šiat, chcem mať lepšiu kondičku, nechcem pociťovať pálenie záhy po každom jedle a opäť sa chcem bez problémov vtesnať do tej škáry za gaučom, kde vymetám pavučiny a kam môj pes s obľubou hádže svoje loptičky.

 

Prečítajte si

Som lenivá a nebojujem s tým

 

„A fakt veríš, že sa ti to podarí? Podľa mňa to už ide s vekom, to už tak ľahko neschudneš,“ povie mi ďalšia kamarátka a vzápätí pridá príbehy desiatich žien, ktoré boli vždy štíhle, ale po štyridsiatke neskutočne pribrali. Keď počujem vetu, že po štyridsiatke platí čo rok, to kilo navyše, otvára sa mi nožík vo vrecku. Vážne tomuto niekto verí? Že život nám jednoducho na každé narodeniny len tak nadelí kilečko naviac, aj keď sa zdravo stravujeme a neustále sa hýbeme? Hlúposť! Keď sa nad tým úprimne zamyslíme, väčšinou veľmi dobre vieme, z čoho to kilečko nakyslo.

Po všetkých tých múdrych radách mi vždy veľmi dobre padne, keď to niekto vidí tak, ako ja a keď nie, tak aspoň nič nekomentuje. A keď dokonca človek zacíti skutočnú podporu, je to dokonalá paráda. „Prepáč, ale naozaj nebudem jesť,“ hovorím, keď prídem krátko pred obedom ku kamoške Zuzke. „Neboj sa, spravila som ti cviklový šalát so syrom,“ povie na to ona a ja mám zrazu pocit, že som v nebi. Takto si predstavujem kamarátsku podporu. Želám vám, aby ste pri všetkom, čo robíte, mali pri sebe aspoň jednu Zuzku.