Ženy v meste
Hnev a kamoš moriak

Hnev a kamoš moriak

Som ašpirantkou prestížneho, medzinárodného literárneho ocenenia v kategórii dráma. V hlave sa mi hmýria slová a vety zasadené do obrazov, v ktorých skladám na lopatky “nepriateľa”. Toho, ktorý mi ublížil, ukrivdil, nedocenil…

Redakcia Žien v meste · 3. decembra 2016 · 3 min čítania

 

Niekedy sa mi zdá, akoby každá bunka môjho tela mala v sebe zabudovaný SMART senzor, ktorý zachytí úplne všetko. Výsledkom je emotívna a vytočiteľná Veronika. Popri negatívnom vplyve na moje telo, to však má i výhodu. Som ašpirantkou prestížneho, medzinárodného literárneho ocenenia v kategórii dráma. V hlave sa mi hmýria slová a vety zasadené do obrazov, v ktorých skladám na lopatky “nepriateľa”. Toho, ktorý mi ublížil, ukrivdil, nedocenil… Toho, voči ktorému som nebola schopná sa brániť.

Pritom každý deň prináša príležitostí na náser viac než dosť. Tak napríklad dnes na mňa kolega hodil svoj diel roboty. Pritom iba včera sa samozvane korunoval za lídra projektu. Asi pritom myslel na možnú budúcu odmenu či iné výhody. Dnes si ale spomenul, že pracovne potrebuje odcestovať. Ja som mala cestovať tiež, ale prezieravo som cestu pred týždňom zrušila. Veď na projekte treba makať a nie sa niekde presúšať a prezentovať. Nehovoriac o tom, že slovo ďakujem príliš nefiguruje v jeho slovníku. Posledný míting som celý viedla, varila kávu, odnášala šálky. Tak aspoň s tými šálkami mi mohol pomôcť, no nie?!

A tiež včera som bola  vytočená niektorými našimi rodinnými príslušníkmi. Viete, ako sa v týchto situáciách cítim? Ako tlakový hrniec na sporáku. Jednoducho to vo mne vrie, kypí. Už si len na krk zavesiť tabuľku Predám svoj hnev. A cez ňu ešte prelepiť kričľavočervenú nálepku SALES.

Minule som niekde čítala, že emócie netreba zaháňať, ale si dovoliť ich precítiť. Posadiť sa do kresla, ticho sedieť a precítiť to. No, myslím, že tak ďaleko na mojej duchovnej ceste ešte nie som. Zatiaľ… Svoj hnev sa snažím zahnať myšlienkami na niečo iné, pomáha mi i chôdza a zmena prostredia.

Dnes po návrate z práce som sa rozhodla rozpustiť môj hnev v jogóvých asánach. S precíteným výrazom som zovrela ruky, ladným pohybom ich zdvihla nad hlavu do striešky, prešla som do pozície psa, a tak ďalej. Ten môj hnev sa mi však stále tlačil do tela, prenikal do ticha, ktoré som sa snažila nastoliť v mojej mysli. A ako väčšinou, keď sa jeden o niečo urputne snaží- nedarilo sa. Vynorila sa mi situácia z dnešného rána, opäť som v sebe pocítila tú starú známu tlakovú vlnu. I bez pohľadu do zrkadla som vedela, že mi očervenela tvár. S pevným presvedčením nepoddať sa som však naďalej cvikmi vítala slnko.

Znenazdania som si celkom neplánovane vopchala päste pod pazuchy a tam pod nimi akože trepotala krídlami, mraštila som tvár ako taký moriak. Vážne neviem, čo mi to napadlo a prečo. Ale trochu odľahčene som si vydýchla, pobavene sa pousmiala a mohla pokračovať v cvičení. Tentokrát to bol však moriak, ktorého som si nevedela vygumovať z hlavy. Zrazu v mojej predstavivosti to bol práve on, kto na mojej karimatke cvičil. Taký trochu vypelichaný, vypučené brucho, zopár pier na chvoste. Vytŕčal ten svoj zadok s pierkami k nebu v pozícii dole pozerajúceho sa psa, mľangravo menil pozíciu do dosky. Prišlo mi z tej predstavy dáko smiešne. Ľahla som si na brucho a on, potvora, ľahol si oproti mne. Pneumatika z brucha rozpleštená na karimatke, jednu nohu si ale ohol a prekvapivo pohodovo si ňou mával vzduchom a pozeral na mňa svojimi krvou podliatymi očami. A potom si vytrhol z chvosta jedno pierko a začal sa ním škrabkať po hlave, chrbte, dokonca si ho vopchal i pod pazuchu.

To som sa už ale trochu znechutene zamračila: “Na toto sa ja veru pozerať nemusím!” V kúpeľni som sa postavila pred zrkadlo. Červeň z tváre už zmizla, na moment sa mi zazdalo, že v zrkadle vidím odraz moriaka. Obzrela som sa. Za mnou nič, v zrkadle nič. V tele som ešte stále cítila napätie, nezmizlo ako mávnutím čarovného prútika. Minimálne môj nadhľad bol však späť. Keď ma nabudúce niekto naštve, predstavím si kamoša moriaka. Ako to spieva tá Martausová? Ži si svoj život ako nebo… Bože, ale ako, keď každý deň prináša toľko príležitostí na náser!

 

Prečítajte si aj Hlavne sa nebáť alebo puberta mladších súrodencov

 

Ženy v meste

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026