Hodili sme kultúru cez palubu

Mám svoju „šťastnú“ pesničku. Takú, ktorú si spievam vždy, keď sa mi niečo podarí. Alebo keď sa ráno zobudím v takej tej nálade „Pozor, steny, rastiem!“ a viem, že mám pred sebou skvelý deň, počas ktorého sa budem stále usmievať . A spievam si ju aj vtedy, keď sa potrebujem k tej radostnej nálade trošku vyhecovať, lebo v skutočnosti mi práve nie je veľmi do spevu. 

Tiež mám svoju „depkaciu“ pesničku. Bzučí mi v hlave, keď mi je smutno. Dá sa pri nej skvelo vyplakať. Parádne sa dá spievať medzi hltmi vína, úžasne vyznieva v tme a refrén sa dá smutne  zašepkať aj s pusou plnou čokolády. 

A ešte mám piesne, ktoré sa viažu k rôznym obdobiam môjho života. Keď zaznejú v rádiu, okamžite sa prenesiem na vysokú školu alebo do čias, keď som sa v Lyone učila francúzštinu, či keď som spoznala svojho muža a čakala svoje prvé dieťa… No a potom sú tu letné songy. Nehovorte mi, že keď v nejakom rádiu v rámci oldies party zahrajú Macarenu, necítite piesok medzi prstami na nohách a slaný morský vzduch. A to aj vtedy, keď pri tej piesni škrípete zubami, lebo ju počujete už tretíkrát za jediný deň. 

  [Nakupujte v jednom z najväčších internetových obchodov s nábytkom  na Slovensku a v Česku – kliknite tu:]

No a rovnako ako piesne mám aj filmy na dni veselé a smutné. Filmy, ktoré som videla už niekoľkokrát. Hlášky z nich často používam pri konverzácii s kamoškami, pretože neraz sme tie filmy prvý raz videli spolu v kine. „Nic neřeš, po ničem nepátrej,“ je v mnohých situáciách tá najúžasnejšia rada na svete, a to Knoflíkaři už majú 23 rokov. Aj keď nechodím do kina každý týždeň a ani každý mesiac, skvelé scenáre, skvelé herecké výkony, skvelé filmové masky a kostýmy, parádna filmová hudba, mi vždy dokážu zaliezť pod kožu. 

Neverím, že väčšina ľudí to necíti rovnako. O to viac ma zarazili priam nenávistné komentáre k vyjadreniam umelcov, či už spevákov alebo hercov, ktorí upozorňujú na to, že nemôžu robiť a nemajú z čoho žiť. Hovoria pritom nielen za seba, ale aj za celé tímy ľudí okolo hudby, filmu a divadla, či už sú to scenáristi, režiséri, kameramani, zvukári, osvetľovači… Z mnohých hovorilo zúfalstvo, pretože sú to ľudia, ktorí živia svoje rodiny. Tak, ako my ostatní, aj oni majú deti a hypotéky a nedokážu vyžiť zo vzduchu. Namiesto podpory a pochopenia sa však dočkali odporúčaní, nech idú vykladať tovar do Lidlu, či „dobrých rád“ nech predajú svoje drahé autá a byty (lebo tí, čo tak radia, určite bývajú pod mostom a jazdia na kolieskových korčuliach). Ľudia ich neraz nazývali darmožráčmi, aj keď umelci normálne platia dane (a nie malé) a vytvárajú hodnoty, ktorými sa za iných okolností tento štát rád pýši. Z mnohých komentárov priam vytekala závisť a z niektorých aj nenávisť. 

Viem, že nie sme ten najkultúrnejší národ na svete. Ale keď počúvam z áut hudbu znejúcu na plné pecky, keď vidím, koľko ľudí má v MHD v ušiach slúchadlá a počuť z nich hudobné štýly od výmyslu sveta, keď viem, ako ťažko sa zháňajú lístky do divadla na kvalitné predstavenia či aké plné bývajú kiná pri fakt dobrých filmoch, tak tomu naozaj nerozumiem. Hodili sme cez palubu tých, ktorí náš život robia krajším a znesiteľnejším. Tých, ktorých tvorba nás sprevádza každý deň, keď si zapneme rádio alebo televízor. 

  [Nová jesenná kolekcia známych značiek. Dámska, pánska a detská móda  – kliknite tu:]

Schválne, ako dlho by ste vydržali bez jedinej piesne či filmu? Predstavte si napríklad v úplnom tichu svadbu alebo pohreb. Áno, aj tam znie dielo ľudí, o ktorých dnes mnohí vykrikujú, že ich v skutočnosti vlastne vôbec nepotrebujeme. A vzápätí si odpovedzte, ako dlho by ste vydržali bez výplaty? 

Nezaškodilo by nám viac empatie. A menej závisti. Napokon, dnes sú na kolenách umelci, ale zajtra to môžu byť mnohé ďalšie profesie. A medzi nimi možno aj tá naša…