Holuby

 

Patrím medzi množstvo mestských ľudí, ktorí sa vždy, keď im to čas dovolí, prechádzajú mestom, nakúkajú do jeho starých dvorov, obdivujú architektúru mestských palácov a pri každej obchôdzke objavia niečo nové. Plastiku Rigelleho, anjela na pleci Márie od neznámeho sochára, výtvarný detail na Dóme svätého Martina…  

Pravidelne, keď sa približujem k starým prenádherným stavbám, myslím na dnešných architektov. Neviem si predstaviť aký majú pocit pri porovnávaní architektúry, ktorú produkujú a tej dávnej. Čo hoci je gotická, secesná, hoci je stredoveká a vyzerá chladnejšie ako kus ľadovca, objíme každého z nás krásou a pocitom veľkoleposti.

Mojimi sprievodcami po mestách sú aj holuby. Mám ich veľmi rada. Tie bratislavské, pražské, viedenské, londýnske i holuby v Topoľčanoch. Parádne šuštia krídlami, prinášajú do betónovej džungle miest kus prírody, predvádzajú Stvoriteľa. Holuby sa v mestách vyznajú viac, ako ktorýkoľvek mešťan. I ten najstarší. Poznajú povale, sochy, kostoly …. A všimla som si, že chrómové a sklenené stavby ich vôbec nezaujímajú! Mestské holuby vedia, čo je ozajstná mestská stavba s historickou hodnotou!

Ľudia sa názormi na holuby rozdeľujú na ich priaznivcov a odporcov. Odporcovia tvrdia, že holuby treba vykántriť, vyvraždiť, zobrať im trvalý pobyt v mestách a zakázať im vstup. Na strechy, na padláše, na námestia… Lebo vraj roznášajú choroby a ničia pamiatky.

Patrím k obdivovateľkám holubov. Sú to veselé stvorenia, čo nikomu neublížia a podľa ornitológa Radovana Jambora sa ľudia nakazia skôr od vlastného papagája. Ten prenáša rovnaké respiračné choroby a my sa s ním doma dokonca maznáme. Riziko nákazy mestských ľudí  od holubov je nulové. Holuby majú dokonca na našu patologicky pokrivenú mestskú , prestresovanú psychiku veľmi fajnový vplyv. A viem to i dokázať! Ľudia, posadávajúci na lavičkách námestí sa tak radi podelia s holubmi o kúsok pečiva, chleba… Pri kŕmení sa usmievajú, operencom, čo im tancujú okolo nôh, sa prihovárajú,  všeličo im rozprávajú, a keď zopár minút poludňajšej siesty ubehne, vyskočia ako uštipnutí sršňom a zase  utekajú na pracovisko, aby sa dostali k nejakým peniazom. S tvárou vážnou, poblednutou… Preplieskanou stresom.

Ja viem, že holuby škodia sochám, omietkam. Ja viem, že ich trus na povalách nerobí radosť nikomu! A mesto má načo úrady? Ak dážď celú jeseň šľahá staré steny a napáda vlhkosťou ich murivo, vyženieme dážď z mesta? Ak víchor poodtrháva zo striech škridle, zakážeme vetru vstup do našich ulíc? Ak by dokázali mestá nájsť spôsob, ako sa o holuby starať, ak by vymysleli spôsob ochrany pamiatok, holuby by z nás vyháňali stres oveľa uvoľnenejšie a nemuseli by uhýbať pred kopancami surovcov.  

Cez víkend som videla, ako mladí ľudia, aktivisti niekde na Strednom Slovensku, vynášali z povale starého kostola trus netopierov. Naplnili ním päťdesiat vriec. A  obohatili ním pôdu v záhradách všetkých dedinčanov. A ako sa tí za trusom trhali!

Holuby sú mestské vtáky. Žijú s nami od dôb dávnych a stali sa mestskými preto, lebo ich pretransformoval človek. Z divých. Mám ich rada.  A keď ma podrazí nejaký človiečik, alebo mi je všeobecne pod psa, utekám za nimi na Hviezdoslavovo námestie. Vo vrecku mám kus chleba a som medzi nimi dovtedy, kým zo mňa nevyhrkútajú všetku horkosť k ľuďom.           

 

Prečítajte si aj Pod čižmou

 

Ženy v meste