Horí nám pod zadkom

 

Nepamätám si, kedy naposledy taká veľká časť verejnosti súhlasila s našimi politickými predstaviteľmi štátu, ktorí potrebujú tak akútne vymeniť, ako po avizovanom podaní demisie ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka.

Zo všetkých reakcií je mimoriadne výstižná napríklad aj táto: „Pán Lajčák je v zahraničí zapísaný veľmi dobre. Ak bolo treba vysvetliť hocičo, čo sa na Slovensku udialo, jeho počúvali. A zrazu človek, ktorému verili a ktorý aj predsedal Valnému zhromaždeniu OSN, má doma nejaké problémy. Teda asi Slovenská republika zmenila kurz.“

Tiež ju povedal jeden z tých, čo sedia tam hore a vládnu nám.

„Kam Slovensko, kam mieriš? V akej diere na konci sveta sa musíš ocitnúť, aby si sa spamätalo?“

Nemyslím si, že zahraničie frašky a tragédie, ktoré sa pravidelne odohrávajú v našom parlamente nejako extra zaujímajú, lebo na ne už rezignoval aj vlastný národ. Pýtam sa len, či si náhodou pán CtrlC, CtrlV nemyslí, že by niekto do zahraničia mohol napríklad preložiť perly typu: „Od reality odtrhnutí lídri organizácií ako je OSN si neuvedomujú, ako sa na migráciu pozerajú ľudia.“

Hlavne, že on si všetko uvedomuje. Aj dopady jeho šťavnatého spoluvládnutia.

Presne tak, národ je z vás neskutočne unavený a od reality ste odtrhnutí práve vy, čo sa búšite do pŕs ako veľmi jej rozumiete.

 

Prečítajte si

Nepi víno, keď kážeš vodu

 

Už vôbec sa nechcem zamýšľať nad tým, čo by sa stalo, ak sa na čoskoro uvoľnenú stoličku šéfa diplomacie posadí ten, čo nikdy nevedel odísť. Ani so vztýčenou hlavou, ani s dlhým chvostom a ani nevedel utekať kade-ľahšie, keď ho už nikto nechcel.

Ale to, čo si jeden deň nevieme ani predstaviť, sa na druhý deň stane realitou a s ňou vždy na povrch vyplávajú aj nejaké tajomstvá. Presne ako pri zhorenom stánku na bratislavských vianočných trhoch. Stánok, ktorý mnohí považovali za najlepší, lebo lokše v ňom piekli čerstvé, aj placky v ňom boli celkom ochutené, vždy pred ním stálo kopec ľudí… bol vlastne na trhoch načierno. Plynové bomby vybuchli, našťastie sa nikomu nič nestalo, stánok ľahol popolom a s ním aj jedna z najkrajších budov v Bratislave.

Viete ako to je – karma je zdarma. Ak boli načierno, ak paktovali práve s majiteľom tej budovy, či kultovej kaviarne, ktorá v nej sídli(la), tak… či už to bola karma, osud, alebo len ľudské zlyhanie, na trhoch si už neškrtnú.

Zostala po nich čierna diera. Ak nastane podobný stav aj v tejto krajine a nikto nebude mať najmenších pochýb, že sa z nej stala čierna diera na mape sveta, koho potom tá karma dobehne.

Keď tu už asi nikto nebude…