Hovoriť alebo nehovoriť o tom, či a kedy chcem dieťa?

Vždy som mala pocit, že otázka, či chcem, budem, plánujem mať dieťa je absolútne nevhodná. Komunikovala som to tak na všetkých sociálnych sieťach – nepýtajte sa párov, či neplánujú dieťatko, pretože netušíte, čo prežívajú. Až príliš veľa párov okolo mňa prechádzalo bolestivou skúsenosťou potratu alebo nepodarených pokusov.

Každá otázka od okolia ich zraňovala hlbšie a hlbšie.Stále som v hĺbke duše presvedčená, že ľudí do toho nič. Že je to príliš intímna téma. Že ak sa niekto chce zdôveriť, tak to urobí. Že je nemysliteľné, že je to konverzačnou témou na oslavách s rodinou, ktorú ste naposledy videli pred tromi rokmi na 60-tke svojej tety.

A potom mi začali písať ženy, ktoré prešli spontánnym potratom. Prešli trápením snaženia sa, asistovanej reprodukcie. A mnohé mi začali hovoriť, že by to pre nich bolo jednoduchšie, keby sa o tom hovorilo.

Ako hovoriť o bolesti

Keby im niekto povedal, že aj ostatné ženy mali problémy. Že život nie je gombička. Mnohé mi hovorili, že je pre nich veľkou úľavou, keď známa žena popíše, že potratila. Vedia, že nie sú samé.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

[[newsletter]]

Vnímam tenkú hranicu medzi intimitou toho, kto chce, či nechce deti. Príde mi násilné a necitlivé, keď sa vás celé okolie v momente, keď sa vydáte, pýta na deti. Ale zároveň absolútne uznávam, že by sme mali hovoriť aj o neplodnosti, o potratoch, o bolestiach. Ženám aj mužom bude potom ľahšie.

Ale kde nájsť ten balans medzi vlastným súkromím a tým, čo pomôže ostatným? Chrissy Teigen zvolila cestu, že zverejnila fotografie. Bolestivé. Hlboké. Intímne. Prišla o dieťa vo vysokom štádiu tehotenstva, bolo to nepredstaviteľné a šialené. Vyslúžila si kritiku. Také intímne veci by si predsa človek mal nechať pre seba.

Lenže ako celebrita zápasíte s tým, že bulvár to aj tak napíše. Svoju verziu. Zverejnila sériu čiernobielych tragickokrásnych fotografií, ktoré vyjadrovali všetko – lásku aj neuveriteľnú bolesť. Po týždňoch sa vrátila na sociálne siete a sama bojuje s tým, že nie je v poriadku. Zatiaľ podobnú bolestivú skúsenosť nemám, ale ak ma to náhodou čaká, spomeniem si na jej hrdinstvo. Spomeniem si na to, že je ok, nebyť ok.

Je v poriadku cítiť sa zle

Ak ste aspoň trochu známa osobnosť, je ťažké zdieľať svoje slabosti a bolesti. Zdieľate tie, ktoré už sú za vami, ktoré máte vysporiadané. Sama som mala x krát rozpísané správy o sebe, o mojom vzťahu k môjmu telu. O tom, že vnímam, že mám problém, a že je v poriadku necítiť sa ok, ale bojovať s tým. Xkrát som premazala texty, kde som chcela napísať o svojich slabostiach a najväčších zlyhaniach.

Iste by to pomohlo mnohým, ktorí prechádzajú tým istým. Ale neurobila som to. Myslím na ženy, ktoré sa podelia s oveľa bolestivejšími zážitkami ako ja. Ktoré zdieľajú hlbokú bolesť – odvážne, s úctou, pokorou, ale nebojácne. S vedomím, že to pomôže tisíckam iných žien, či mužov, prekonať bolesť a smútok.

Neviem vlastne ako zakončiť tento stĺpček. Mohla by som napísať všelijaké všemocné múdrosti, ale boli by to prázdne slová. Pravda je, že netuším, čo to je hlboká skutočná bolesť zo straty. Teoretizujem o tom, snažím sa byť empatická, ale v praktickom živote o tom neviem nič. Zatiaľ som v živote mala šťastie. Časom sa to možno zmení. Zatiaľ by som iba teoreticky chcela povedať všetkým, ktorí prechádzajú bolesťou – bude lepšie. Čas veľa veciam pomôže. Mnohé páry, ja keď o tom nehovoria, vám rozumejú. Je to oveľa bežnejšia téma ako by ste si mysleli a rozhodne v nej nie ste sami.

Postupne som teda zmenila názor na tabu tému či chcem mať deti. Stále si myslím, že cudzích ľudí do toho nič. Ale ak sa ma to opýta niekto, kto je môj kamarát, odpoviem mu úprimne. A ak ma najbližšie mesiace, či roky čaká trápenie, odpoviem im rovnako úprimne. Nie je hanba priznať slabosť. Nie je hanba priznať bolesť. Možno tým pomôžeme niekomu ďalšiemu prekonať naozaj ťažké chvíle. Ženy v meste, majte krásny predvianočný úprimný týždeň!

[[etarget]]