
Ja na dedine nebývam, ja tu žijem
A tiež systém vybavovania. Keď si pýtate kontakt na nejakého remeselníka napríklad, povedia vám: „Tam býva v tom a tom dome, zazvoň mu…" Takto sa celkom prejdem a mám dohodnutého stolára, pomocníka v záhrade, človeka s multikárou na dovoz hnoja z miestneho družstva…
Redakcia Žien v meste · 26. marca 2015 · 2 min čítania
Bývam na dedine, pretože tu aj žijem. A ešte k tomu dobre. Na naše spoločenské pomery priam výborne. Máme tu (okrem mora) všetko, čo potrebujeme.
Teda nežijem v dome niekde v satelite ani na samote v lese, nevozím sa preto furt v aute, nedôjdem sa domov len rýchlo nervne vyspať pomedzi ďalšie kolotoče všedných pracovných dní. Bývame, a normálne fungujeme, v našej obci. Deti sem chodia do školských zariadení. Máme tu alebo veľmi nablízku všetky obchody. Presúvame sa pešo alebo na bicykli. Pracujem z domu, len niekedy chodím do mesta. Prácu v priestoroch domu a dvoru práveže rozvíjam, v hlave už kvitnú nové projekty:)
Nepíšem však toto ako žienka z rozmaru, ktorá si na dome polieva kvetinky a celú rodinu živí muž, ktorý je od nevidím do nevidím niekde v robote. Nie, nie. Som sama a všetko na mojej hlave. Normálne, úbohá živnostníčka ako veľa ďalších.
Ale toto tu – prostredie, vzduch a zvuky, vás tak vtiahne, že sa vám vlastne ani nikam už chodiť nechce. Upokojujúca energia okolia vám pomaly ani nedovolí mať depku. Aj keď by vás do toho objektívne dôvody, zohraté s nízkotlakovým počasím, chceli donútiť.
Keď sa veziem z mesta busom, pri nástupe do neho ma sprevádza mestský hukot, keď vystúpim, hluk sa vymení za čisto vtáčí. Je tu veľa kríkov a stromov, takže jedno cez druhé – vrabce, drozdy, sýkorky, hrdličky, z dvorov kohúty, od rieky zvuky vodného vtáctva. Zverinec. Milujem to.
A tiež systém vybavovania. Keď si pýtate kontakt na nejakého remeselníka napríklad, povedia vám: „Tam býva v tom a tom dome, zazvoň mu…“ Takto sa celkom prejdem a mám dohodnutého stolára, pomocníka v záhrade, človeka s multikárou na dovoz hnoja z miestneho družstva…
Aj to – keď treba zúrodniť zem, ide sa do „JRD“, keď treba med, ide sa k včelárovi, pre mäso k mäsiarovi, pre šatstvo do krajčírstva, atď…
Skrátka, pripadá mi to ako úplný archaizmus a celkom dosť nechápem, že tieto malé prevádzky v dnešnej dobe fungujú. S poštárom sa poznáte osobne, pomaly aj s ľuďmi na miestnom úrade, lebo to už nie je nejaká vzdialená oficiálna inštitúcia, ale hen budova v centre obce, kde všetko vybavíte.
Je to skvelé! Bývať sa má buď v krásnom byte v centre mesta, alebo potom na dome, na dedine. Sídliskové paneláky sú úplne z cesty.
A najlepšie na tom je, že naša dedina je vlastne v meste, a to v hlavnom. Normálne 841 07!
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



