Jana Kirschner už nie je žienka domáca

 

Janu som počúvala keď som mala 25. Možno vtedy mi bola blízka jej žienka domáca, čo vôbec nechce vydať sa. Dnes viem, že to bolo dávno a obe sme odvtedy prešli kus cesty. Žienka domáca, aj ja. Ani Jana včera Žienku domácu nezahrala. Dnes dvojnásobná matka, vyzretá speváčka, talentovaná žena spieva poéziu, ktorá je vzdialená jej piesňam z prvých albumov. Popová Jana sa niekde vo vnútri skrýva, ale obliekla si na seba mágiu a jedinečnosť, do ktorej kuklí a obaľuje svoje básne ako priadka morušová.

Jana Kirschner stála na pódiu Mestského divadla v Bratislave takmer sólo. Pri prvých piesňach z albumu Moruša Biela jej robil spoločnosť iba klavír Janinho partnera a významného britského hudobníka Eddieho Stevensa. Eddie aj Jana spolu prvú polovicu koncertu ladili a zároveň akoby ani na okamih nenechávali jeden druhého v pokoji. Janin čistý, takmer magický spev zámerne narušovalo Eddieho klavírne šantenie. Ich neustále harmonicko – disharmonické „doťahovanie“ ústilo do silných a prekvapivých zakončení skladieb. Publikum ani na moment nemalo pocit, že vie, čo ho čaká.

V ďalších skladbách z albumu Krajina rovina Jana postupne zapájala muzikantov aj divákov a poslucháčov do svojho vystúpenia. Jej koncertný projekt silnel a mohutnel. Diváci sa aj vďaka Eddieho kreativite zúčastňovali takmer na každej skladbe a dotvárali tak spoločný zážitok. Publikum spievalo, hmkalo, vydávalo zvuky. Na pódiu sa objavovali rôzne zoskupenia hudobných nástrojov. Od akordeónu vynikajúceho Mária Biháriho až po rôzne sklenené nástroje, či pískanie, lúskanie, búchanie členov kapely.

Z Janinho prejavu cítiť živelnosť, bola miestami nežnou takmer folkovou speváčkou, ale aj rozvášnenou divokou vílou, skákajúcou cez pomyslenú vatru uprostred divej slovenskej prírody. Videli sme všetky jej polohy. Predviedla asi to najlepšie zo svojich koncertných turné, najbližšie jej naturelu. Je neobyčajnou speváčkou, ktorá svojimi artpopovými skladbami drží divákov v neustálom napätí. Je to umelkyňa a interpretka, u ktorej si môžete byť istí, že nikdy neuvidíte dvakrát to isté vystúpenie.

Jana Kirscher je, aj nie je slovenská speváčka. Využívaním slovenských ľudových hudobných motívov, nádherného a spevavého jazyka stále patrí do tejto krajiny roviny tam medzi horami. No svojou invenčnosťou, originalitou a odvahou experimentovať je to speváčka a muzikantka, ktorej krídla sa široko rozprestierajú do diaľok. Na koncerte predviedla skladby zo všetkých svojich období. Zahrala poetickú Líšku, aj mierne strašidelnú skladbu Sama, o ktorej hovorí, že ju vymyslela pri vysávaní :). Zahrala rozchodom poznačené balady so smutným koncom aj veselú Iskru.

Na konci koncertu publikum stálo a aplaudovalo. Poslednú skladbu venovala svojmu mužovi Eddiemu, alebo ako hovorí Jana, Edkovi. Za to, že nás všetkých naučil, že veci sa dajú zmeniť a netreba sa prestať snažiť. Verím, že z dvoch vypredaných bratislavských koncertov odchádzali do nočných ulíc stovky spevavých ľudí, ktorým Jana odovzdala to najlepšie, čo vie a oni to s láskou prijali. Veď noc je plná vôní.

 

Prečítajte si aj Nemáš chlopa, nemáš pravdy!

 

 

Ženy v meste