Jesenné odchádzanie

 

Jeseň je vždy akýmsi nostalgickým obdobím. Odchádza leto a nám je smutno za pohárikmi vychladeného prosecca na terase, za grilovaním, za chodením na boso. Je nám smutno za pohladením letného vánku a vodnej hladiny, ktorú cítime na chodidlách. Jeseň je symbolom spánku, príroda sa ukladá na odpočinok a farebné listy pokrývajú chladnú zem. Je to koniec jednej sezóny a začiatok druhej.

Práve v tomto prelome mám narodeniny a preto je pre mňa jeseň ešte symbolickejším medzníkom. Končí ďalší rok života. Začína nový, čo asi prinesie? Ako každé narodeniny aj tento rok si veľa ľudí spomenulo. Prichádzali gratulácie, telefonáty, darčeky, kvety. Stisk ruky, bozky, objatie. Rodičia, syn, priatelia, kamaráti, známi, bývalé lásky… Spomenuli si. Sú aj takí, čo si nespomenú. Nezavolajú, zabudnú alebo nechcú. Niekedy to zamrzí. V jednej chvíli mi však napadne, že tých, ktorí nám budú volať na narodeniny, bude stále menej.

 

Prečítajte si

Je to ako tetovanie na tvári

 

Už nikdy mi nezavolajú starí rodičia, nikdy nebudem počuť hlas babičky môjho bývalého muža, ktorá ma milovala až do posledného okamihu. Práve na svoje narodeniny pred pár rokmi som ju videla poslednýkrát. Objala ma vtedy a povedala: “Viem, že to máš ťažké, dievčatko, viem to”. Práve som to nemala ľahké. Hoci som sa jej nikdy nesťažovala, ona to vedela aj bez slov. Jedného dňa nám už nezavolajú naši rodičia, ani priatelia, tí, ktorých stratíme, ktorých nám vezme osud.

Nikdy nevieme, kedy niekoho vidíme a počujeme poslednýkrát. Nikedy nevieme, ktoré narodeninové objatie je naše posledné. Nevieme, koľko narodenín je tu pre nás ešte pripravených. Bola som na prednáške írskej mystičky Lorny Byrne a ona nazýva to miesto, kam sa po smrti odoberieme domovom. Vraj sa len vrátime domov. Naša duša sa podľa jej slov vracia tam, odkiaľ prišla a všetky duše, ktoré sme poznali sa na tom mieste opäť stretnú. Jej interpretácia smrti je vecou viery, no akosi som sa po tej prednáške cítila lepšie. Akosi ma jej slová pohladili na duši, lebo som mala pocit, že hoci na dlhý čas môžu byť naše stretnutia poslednými, je ešte šanca, že sa znovu stretneme.

V ostatnej dobe sa snažím o jedno. Keďže roky pribúdajú, snažím sa myslieť na to, že treba byť k ľuďom vľúdny a otvorený. Hovoriť veci úprimne a pravdivo, ako ich cítim. Nehodno predstierať, nehodno sa pretvarovať, lebo nikdy nevieme, kedy je to nadlho náš posledný rozhovor. Jeseň je nádherná v tom, že všetko pokryje farbami. Pokryje aj cintoríny, kde odpočívajú telá našich predkov. Po farebných cestičkách kráčame k nim a spomíname. Sme tu len na krátky čas. Niekoľko rokov, možno desaťročí. Na čas, ktorý rýchlo preletí a my sa možno opäť stretneme. Využime ho čo najlepšie pre seba. 

 

Prečítajte si aj O ženskej neprajnosti