Karanténa

Večer si líham vyčerpanejšia ako po dni, kedy ráno narýchlo žehlím košele, vypravujem tri deti do školy, tlačím sa v metre, mám rokovania, pracovné obedy, opäť metro, opät rokovania, opäť metro, škola, krúžky, večera. úlohy a tak ďalej. 

Koronavírus a karanténa

Za posledný týžden som mala možnosť tak trochu viac objaviť, čo všetko tí pedagógovia s našimi deťmi zvládajú, čo to vlastne znamená po celý deň učivo vysvetľovať, vysvetlené overovať, čeliť množstvu otázok, frkov, hádok, do toho neustály hlad, konfiškovanie mobilov, tlačenie materiálov, stráženie, aby šetrili papier, pomôcť s projektami, nahrať videá s ústnymi skúškami, vytvoriť podmienky, keď majú mať ticho na písanie písomiek, zároveň celý deň pracovať tak, akoby som riešila len moju prácu, nastavovať telefonické pracovné konferencie cez skype tak, aby som mala za sebou stenu a nie hŕbu oblečenia na našej posteli, alebo prekvapenia v podobe detských hláv vo dverách.

Ani jeden pracovný mail sa mi nepodarí napísať a odoslať bez prerušenia.  Panika, keď v dome vypadne wifi, všetci kričia, život aj karanténa na pár minúť prestanú dýchať. 

Koronavírus, karanténa a tí druhí

Večer o ôsmej otvoríme okno a zo všetkých strán sa ozýva tlieskanie, pískanie, spev. Ľudia ďakujú zdravotnému personálu, ja do tej tmy ticho plačem. Plačem nad talianskymi lekármi, ktorí zomreli, pretože z dôchodku išli ako dobrovoľníci pomôcť do prvej línie, nad zdravotným personálom v mnohých krajinách, ktorý už niekoľko týždňov nemôže objať svoje deti, nad tými, ktorí sú vystavení etickým otázkam, že ktorý život má vyššiu cenu, kto má väčšie šance na prežitie, či napoja na umelé pľúca matku alebo otca tej istej rodiny.

Plačem nad tými, ktorí zomierajú sami bez svojich blízkych, nad tými, ktorí prichádzajú o svojich blízkych. Myslím na tých, ktorí denne zásobujú obchody, predávajú, tých, ktorí odnášajú naše smeti, na všetkých, ktorí napriek strachu o seba a svojich blízkych, fungujú ďalej pre celú spoločnosť. 

Dojme ma, keď vidím v dcérinej izbe na stene nalepený plagát so študijným plánom na celý týždeň, keď na terase telefonuje so spolužiakmi, aby si navzájom vysvetlili učivo, keď sústredene píše trojhodinovú písomku z dejepisu v neporiadku svojej pubertiackej izby, keď mi rozpráva o Camusovom Cudzincovi. 

Roky odmietala, aby jej otec vysvetľoval matematiku, vždy sa zamotali na niekoľko hodín a končilo to krikom. Uvedomím si, že čosi sa asi s nami udialo, keď ich oboch vidím konštruktívne diskutovať o ortogonálnej projekcii.

Syn, s ktorým zvyčajne denne vyjednávame podmienky odloženia mobilu, si nahráva na video ústnu skúšku z nemčiny bez toho, že by sa snažil podvádzať a na obrazovke počítača má namiesto Minecraftu projekt z biológie o chromozómoch a mutáciách.

Spoločenský život 16-ročnej dcéry sa túto jar odohráva v pivnici telefonovaním so spolužiačkami a spolužiakmi. Príde mi ľúto, keď ma príde prosiť, či môžeme kúpiť na september lístok na koncert jej obľúbeného speváka. 

Každý pracovný mail aj telefonát začíname otázkou či je dotyčný aj jeho blízki v poriadku.  Každý večer som vďačná, že sme doma a zaspávame v našich posteliach.

Najmladší syn mi pred týždňom povedal, že keď chce, aby mu prestávka v škole trvala dlhšie, tak si sadne na lavičku a nerobí nič, len sa pozerá na ostatných. Teraz nám život pripravil situáciu, že sa navzájom doma vnímame tak trochu viac, a možno aj máme pocit, že nám tie spoločné chvíle trvajú dlhšie. Nech nám všetkým trvajú čo najdlhšie.