Každému, čo si zaslúži

Nikdy som nezávidela ľuďom peniaze, veľké domy, luxusné dovolenky, ani osí driek a štíhle nôžky. Ale dary, čo niektorí majú od pánbožka, tie teda závidím.

Možno to poznáte aj vy… Roky sa učím angličtinu a francúzštinu. Áno, rozumiem, hovorím, ale nie raz sa mi stane, že keď príde na lámanie chleba, správne slovíčko nenaskočí ani za svet. Alebo síce naskočí, ale vždy v inom jazyku, než potrebujem. Prípadne napokon vytresknem čosi podobné, čo ale znamená niečo úplne iné. A tak okrem pocitu „toto už je zaručene Alzheimer“, utŕžim ešte aj hanbu. Takže znovu po večeroch sedím nad slovíčkami, vypisujem si ich na malé papieriky, ktoré lepím všade okolo seba, čítam zahraničné časopisy a listujem v slovníkoch.

No a potom si niekto len tak príde a len tak mimochodom z neho vylezie, že hovorí štyrmi jazykmi úplne plynule. Nie, nikdy nežil v zahraničí, nemá rodičov cudzincov, vlastne sa to všetko naučil len v škole a z telky. Prosím? Z telky? Tam nejde len Farma a iné nepozerateľné „ptákoviny“? Tak asi nie…

Nehovorte mi, že toto zvládne každý. Že to nie je dar od boha, ale stačí si len naladiť BBC a fičíš. Neverím!

Alebo také spievanie. Neviem ako vy, ale ja sa odvážim len v sprche a súčasne počas žmýkania práčky, keď už všetci rodinní príslušníci vypadli z domu. A potom na facebooku natrafím na 12-ročné dievčatko z akejsi talentovej súťaže, ktoré spustí tak, akoby jej v ústach sedel celý spevácky zbor. Výšky, hĺbky, všetky zafarbenia zvláda s úsmevom. V dvanástich!

No a ešte tanec. Kedysi som vďaka dcére presedela zopár víkendov na tanečných súťažiach. A čo sa tam dalo vidieť pri niektorých choreografiách s akrobatickými prvkami, ani nechcite vedieť. Občas som už mala v mobile vyťukané číslo rýchlej zdravotnej pomoci, stačilo len stlačiť zelený telefónik. Zahanbená som ten mobil vždy musela schovať, všetky decká to prežili bez ujmy na zdraví. Viem, sú za tým tvrdé tréningy, niekoľkoročná drina. Ale aj keď všetci trénovali rovnako, vždy tam pár deciek vyčnievalo z radu. Presne ste videli, kto má za sebou len dril a u koho je to dar.

Snažila som sa zistiť, aký dar navyše som dostala ja. Viem piecť famózne koláče, aj keď niektoré vyzerajú tak, že ich treba len zjesť a nie sa na ne pozerať. A ešte mám nos na dobrú kávu. Z toho mi vychádza, že keď sa v nebi rozdávali talenty, zase raz som len sedela s niekým na káve a pojedala koláče. Nuž, každému, čo si zaslúži.

(Autorka je redaktorka mesačníka Dieťa)

Prečítajte si aj Najlepšia terapia na svete

 

Ženy v meste