Každý má v sebe Sagana

Moja najlepšia kamarátka z detstva mi napísala, že sa neplánovane opäť uvidíme. Žije totiž na opačnom konci sveta a stretneme sa maximálne raz za rok. Žial, teraz sme sa stretli za smutných okolností. Jej otec odišiel. Potichu a pokojne odišiel do krajiny, odkiaľ sa nedá vrátiť. Jej otec bol výnimočný človek. Narodil sa vo Francúzsku a šarm tejto krajiny ho sprevádzal celý život. Bol galantný k ženám a okrem dobrého jedla, manželky a troch dcér mal ako správny polovičný Francúz ešte jednu veľkú lásku. Cyklistiku. V roku 1957 sa stal majstrom Slovenska a bicykloval až do svojich posledných rokov. Odišiel vo veku 83 rokov.

Samozrejme, stretnutie sa nazaobišlo bez spomínania. Kamarátka povedala, že posledný rok jeho života bol mimoriadne šťastný. Okrem mnohých iných vecí aj preto, že fandil Saganovi a že nakoniec sa Sagan stal opäť majstrom sveta. Vraj mu tým splnil jeden veľký sen. Slovensko a cyklistika sa spojilo na tej najvyššej úrovni.

Som vo veku, kedy rodičia mojich priateľov začínajú odchádzať. Postupne nás to čaká všetkých a s každým odchodom si to viac uvedomujem. Nie sme tu večne. Sme tu len chvíľu v čase. Jeden Buddhov citát hovorí: „Problém je, že si myslíme, že máme čas“. Nemáme čas. Máme len ilúziu o čase. Preto tomu treba prispôsobiť tempo. Žiť tak, aby sme nemárnili ani chvíľku klebetami, nezmyselným robením nepodstatných vecí. Mali by sme naštartovať zmeny, neostávať v situáciách, ktoré nás ničia.

Život nám nemilosrdne spustil stopky a odpočítavanie beží. Nikdy nevieme, kedy sa zastaví. Kamarátkin otec prežil dlhý život, počas ktorého prešiel mnohými ťažkými skúškami, ale aj tak stále vysadol na bicykel a uháňal vpred. Mali by sme objaviť v sebe svojho vnútorného Sagana a makať, čo nám sily stačia, aby sme na konci života mohli povedať, že to bola majstrovská jazda.  

 

Prečítajte si aj Otvorená náruč

 

 

Ženy v meste