Keby bola len vedela… Mohla žiť?

Ten deň sa začal ako každý iný. Mala zvláštny sen, ale nepripisovala mu nejaký význam. Netušila však, čo jej prinesie. Že sa všetko zmení. Okúsi, čo je to život. Skutočný život. 

V podvečer sa s deťmi vybrali na prechádzku. Len čo vyšli von, stali sa svedkami autonehody. Mladý nezodpovedný vodič – „frajer“ vo veľkej rýchlosti zišiel na chodník a zrazil nič netušiacu mladú mamičku s dieťatkom. Ešte také niečo nezažila. Nervozita ovládala všetkých naokolo. Také mrazivé ticho. Čo bude. Nádej, ktorá visela vo vzduchu. Aby prežili. Nekonečné čakanie záchranky. Keď sekundy trvajú ako minúty, minúty ako hodiny.

V duchu si pomyslela. „Mami, keď ti poviem čo sa tu stalo…“ Vtedy ešte netušila, že  obďaleč nehybne leží ešte jedna žena. Bola to ona – jej mama. Určite to bolo tou tmou. Až keď odchádzali zdrvení touto udalosťou nejako cítila, že sa musí vrátiť. Niečo ju tam ťahalo. Ako magnet. Keď prichádzala k tomu nehybnému telu začala ju spoznávať. Obrovský šok. Podlamujúce sa kolená a veľká prosba k tomu hore. Nech žije, nech ju neopúšťa. „Mamička dýchaj.“ Prosila. Ale ona už nedýchala. Lekár iba kývol hlavou. To, čo vidíte v novinách, filmoch je tragické. Ale keď to zažijete na vlastnej koži, to sa nedá opísať. Taký smútok, také zvieranie vo vnútri. Ťažoba. Keď odíde kus z vás. Keď duša plače.

Ako to povie chorému otcovi a babke? Ako to zvládne?  Ona v tej chvíli túžila iba po jednom. Ľahnúť si k nej a pritúliť sa. To si však nemohla dovoliť. Priveľa divákov. Rozum jej ešte ako tak fungoval. Musel. Vtedy si spomenula na sen. Ako vypadol kúsok z jej tela. Myšlienky blúdili. Mohla tomu zabrániť? Posledná s ňou telefonovala. Hovorila jej, aby nikam nešla. Keby bola išla iným chodníkom. Keby… Mohla žiť?

Začala si uvedomovať, čo všetko ju čaká. Začínajúc vyšetrovaním, pohrebom, súdom a sústavnou starostlivosťou o chorého otca. Odrazu pribudlo mnoho starostí a povinností. Nebola pripravená. Najnáročnejšie bolo nekonečné vláčenie sa po súdoch. Takmer rok trvalo, pokiaľ sa to skončilo. Nakoniec aj tak obrovské sklamanie. Vykúpiť sa dá. Peniazmi. Skončil až! s podmienkou. Nechcela tomu uveriť. Veď on jej zobral život! Mamička s dieťatkom našťastie prežili.

Cítila obrovský hnev. Stále tomu nemohla uveriť.  Nakoniec odpustila. Musela. Aby našla pokoj. Veď, v živote sa všetko vracia. Aj dobro. Aj zlo. A to niekoľkonásobne. Najviac ju mrzelo to nezodpovedné arogantné správanie. Ospravedlnenie? Na to už ani nepomyslela. Ale… Božie mlyny melú pomaly, ale isto.

Často zatvára oči a predstavuje si ako ju mamička hladí. Cíti jej dotyk. Chcela by ju objať. Každý deň líha s očakávaním krásneho sna s ňou – s mamou. No neprichádza. Zo začiatku áno. Boli aj sny. Posúvali ju. Veľmi jej to pomáhalo. Teraz to musí zvládnuť sama. Popasovať sa s rôznymi problémami. Je už „veľká“.  Až keď umrie mamička, až vtedy dospejete úplne. Vtedy sa stanete skutočnou ženou, ktorá sa musí spoliehať hlavne sama na seba. Lebo aj keď potrebujete radu – radu mamy, tú už nedostanete. Jedného sa však drží: „Žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí,“ ako to často s úsmevom vravievala.

Mami, viem, že na nás dávaš pozor. My to zvládneme. Odpočívaj v pokoji. 

.

Prečítajte si aj Moje dieťa je moja krv