Keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj!

Život sme vraj dostali DO DARU. Podľa môjho obľúbeného právneho predpisu darovacou zmluvou darca niečo bezodplatne prenecháva obdarovanému a ten dar prijíma. Darovanie je síce dvojstranný záväzkový vzťah, ale všimnite si, že záväzkom na strane obdarovaného  nie je nič iné, len jeho povinnosť dar PRIJAŤ. My právnici to pri tvorbe zmlúv občas trochu formálne prikrášlime na „s vďakou prijať“ a tak ako to pekne vyzerá v zmluve, uvedené do reality života je to ešte krajšie.

Prijať život s vďakou, prijať ho „as it comes“ alebo „ako stojí a leží“ (tak sa v právnickej reči prevodca zbavuje zodpovednosti za akékoľvek vady prevádzanej veci). Reklamácie sa neprijímajú. Alebo ako hovorili naši múdri predkovia – „darovanému koňovi na zuby nepozeraj“.

A tak si nejak myslím, že keď sme už boli obdarovaní životom, mali by sme ho tiež napĺňať dávaním. Nie kúpami a predajmi ako podnikatelia v biznise. Nie výmenami „niečo za niečo“. Dobromyseľnými bezodplatnými darmi. Ja sa občas medzi všetkými tými súkromnými i pracovnými záväzkovými vzťahmi pozabudnem, že DAROVAŤ máme bez podmienok a záväzkov. Neočakávať protihodnotu, iba s dobrým úmyslom dúfať v prijatie.

Samozrejme, že si to neuvedomím, keď dávam. Dobehne ma to, keď mám „dar“ prijať. Keď mi hneď ako prvé napadne, či si ho zaslúžim, koľko s ním bolo starostí alebo ako ho oplatím. Keď cítim neurčitý záväzok, ktorý tam (minimálne podľa môjho obľúbeného právneho predpisu ☺) nie je namieste. 

Neodpovedáte občas aj Vy na darovanie napríklad aj takej obyčajnej „šuflíkovej“ čokolády namiesto „óó, ďakujem“  vetou „óó, načo si si robil starosti?“ alebo „óó, to nemuselo byť!“ ? 

(„Šuflíková“ alebo „putovná“ čokoláda“ je taká, ktorú v práci dostanete k meninám, založíte do zásuvky pracovného stola k ostatným desiatim a pri najbližšom sviatku niektorej kolegyne ju „posuniete ďalej“.)

A pritom už naši predkovia zvykli múdro hovorievať, že „keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj!“

Keď je však zvykom obdarúvať so skrytým záväzkom, inak už nevieme ani prijímať. 

Preto, pokúšajúc sa dostať z tohto bludného kruhu von, sa pre začiatok snažím učiť DÁVAŤ. Bez podmienok a bez očakávaní protihodnoty. Nie ako v biznise. A keďže bez obdarovaného niet darcu a sila je nielen v dávaní, ale aj v prijímaní, učím sa aj PRIJÍMAŤ. S vďakou a rešpektom k darcovi a jeho dobrému úmyslu. Bez pýchy či naopak dešpektu k sebe. Bez pocitu, že som na „slabšej strane“. Bez pocitu záväzku, ktorý tam nielen podľa môjho obľúbeného právneho predpisu nie je namieste. 

A ak predsa, tak je tam namieste iba záväzok posúvať dobro ďalej. Tak, ako to v krásnom filme „Pay it forward“ vymyslel malý Trevor v projekte, ktorým chcel urobiť svet lepším. Tak ako podávame ďalej tú „šuflíkovú“ čokoládu. ☺

PS: Takže keby niečo, som na príjme. Urgentnom! ☺