Keď každý deň splácate dlh

Včera som bola na Kramároch na detskej onkológii. Keď som v Bratislave a mám medzi stretnutiami medzeru, rada tam zájdem. Miesto, ktoré každej matke naháňa hrôzu, mňa mnohému učí.

Pamätám ako som kedysi, kým som nepracovala v Dobrom anjelovi, rýchlo prevrátila stranu v časopise, ak tam bola zmienka o rakovine detí. Asi je prirodzené, že si človek nastaví informačné filtre, pretože by inak nemusel život zvládať.  Ale možno sú tie filtre nastavené zle.

Možno o niečo prichádzame, ak sa nestaneme súčasťou sveta tých, ktorí sa trápia. A možno vidíme veci až príliš čierne. Viete napríklad, že až 75 percent detí sa z rakoviny vylieči?

Samozrejme, nikto nevyplače dosť sĺz za tými ostatnými, o ktorých sme prišli. Spomínam na Tomáša, Julku, Mareka, Karinku, Jakuba…Ale obe skupiny aj s ich odvážnymi  rodičmi nám môžu toľko dať. Ja som ich veľkým dlžníkom.

Keď som vyšla z nemocnice, zistila som, že vedľa mňa parkuje auto tak, že do toho svojho nevojdem. Vyhrnula  som teda sukňu a preliezla z druhej strany cez sedadlo spolujazdca. Nehnevala som sa. Pretože sa od nich naučíte nerozčuľovať sa pre hlúposti. A smiala som sa. Pretože sa vďaka nim naučíte smiať. Zistíte totiž, že problémy nemáte. Lebo problémy vyzerajú inak ako rýchlostná páka v zadku.

A potom som sa ponáhľala za rodinou domov, lebo ma naučili byť lepšou matkou. A cez víkend chcem skúsiť v horách zliezť ľadopád. Pretože som po tom vždy túžila a dnes už viem, že nemám veci odkladať na zajtra…pretože zajtra tu už nemusím byť.

Bol tam taký Dávid. Chalanisko, ktorý by mal obháňať dievčatá a hrať futbal. Od novembra tam leží. A Veronika, ktorej to tam pomáha zvládnuť stará mama. A Marek, ktorému konečne našli darcu kostnej drene…a Riško a Tomáš… Rodina každého z nich potrebuje pomoc, aby to zvládli. A tak ma všetci naučili milovať moju prácu.

A na tej práci je úžasné aj to, že môžem každému z vás ponúknuť byť jej súčasťou.

(Autorka pracuje v charitatívnej organizácii Dobrý anjel)