Keď musí tréner zájsť po polkilové činky do skladu

 

Nemyslím si, že som nemehlo. Ani nemám ambíciu mať do leta tehličky, pekáč, kocky, nazvime to ako chceme. Len cítim, že sa musím rozhýbať, lebo ten všetok stres, tlaky a prirýchly život ma zničí. K tomu migréna, ktorej pôvod roky nemožno vypátrať. Tak som sa dala na fitko, kamoška mi dohodila trénera – fyzioterapeuta, ktorý sa vraj vyzná.  Po mesiaci prekladania termínov mi sám zavolal (#trapas #viem), aby mi povedal, že treba začať 🙂 Tak sme začali…

Bežne chodím lyžovať, občas korčule, nejaký bicykel a chodenie. Inak auto a pohodlie. Takže príchodu do fitka, kde som doteraz zavítala len vtedy, keď si to vyžiadala nejaká reportáž, som sa, úprimne, bála. Asi oprávnene.

Prišli sme aj s frajerom cez týždeň popoludní. Logistka najvyššieho stupňa, bude málo ľudí, všetci sú v robote, nikto si ma ani nevšimne. Prišli sme tam. Ľudí bolo milión, tréner sa priebežne venuje každému. Prebrali sme, čo vlastne chcem a potom to začalo. „Daj si na úvod 10min na bicykli.“ Jasné, pohoda, celé detstvo som prežila na bicykli. Keď som po 4 minútach funela ako lokomotíva, do nosa sa mi tlačil smrad spotených ľudí a starej žinenky, povedala som si, to dáš, už iba hodinu 🙂

Zbehla…Tá hodina, aj moje nohy niekoľko kilometrov na bežiacom páse. Ale nebolo to ľahké, je to diametrálne odlišný svet než na aký som zvyknutá. Keď som zacítila pach telocvične, podvedome som si v hlave povedala, že nemôžem, lebo mám EMKO. Ej, ale sme to využívali na telocviku, že nikomu nebolo podozrivé, že menštruujeme 3x do mesiaca.

No, bojujem, bola som už viackrát  a verím, že to dám. Lebo ja sa nezvyknem vzdávať. Smutno mi je však zo všetkých smutných ľudí. Mám pocit, že vo fitku je zakázané sa usmievať, rehotať a podobne. Nie z iných, zo situácií. Ja som sa smiala veľa,  sama a nahlas, keď mi tréner odvážne predviedol, čo mám robiť a ja som vedela, že ma tá činka zalomí. Neveril. Zalomila, i spadla som. Ale tak ležérne, s úsmevom na perách. Pochopila som však, že do fitka sa nosí poker face, robia sa zvuky „ufff, aaaah, fu, fu,fu.“ Skrátka, moje ročné krsniatko by sa vedelo zapojiť do tejto vážnej debaty.

A tie zrkadlá… Katastrofa. Tak ľudia sa neusmievajú, to nie, to sa nenosí, ale očumujú sa, jedna radosť. Áno, bolo mi to vysvetlené, je to na to, aby som videla, či robím cvik správne. Ale ja tomu neverím, lebo mne sa zdalo, že tam si ľudia budujú sebavedomie.

Na záver len toľko, že som mala v ľahu dvíhať činky nad svojou hlavou. Po vtipkovaní, iba z mojej strany, že to nedám a budem prvá, čo umrie v smiešnej polohe, sa zamyslel, tak dobre, dáme iba 4ky. Verte mi, že som nikdy v živote netúžila po dvojkách, jednotkách viac, ako v tento moment. I skúsila som 4ky. Aby som vážne takmer umrela, prevážilo ma, a tak sa pán tréner vybral DO SKLADU, kde musel vybrať polkilové činky. Smiala som sa. Veľmi a tak, že som pohoršovala buchačov a micinky v legínkach. 

 

Prečítajte si aj Ešte, že tie Ženy v meste máme

 

Ženy v meste