Keď sa matky s deťmi stanú terčom hulvátstva

Neviem, ako to robím, ale som špecialistka na nepríjemné incidenty v MHD. Niekedy sa na mne vyvŕši spolucestujúci, inokedy vodič/ka. Raz nadávky, potom uštipačné poznámky, sem-tam rovno krik. Čestné slovo, že nikdy nezačínam, nikomu sa neprihováram, na nikoho nezazerám. Poviete si, „Nebuď precitlivelá, ľudia sú rôzni. Neber to osobne.“ Napriek tomu sa k nim stále v hlave vraciam. Za posledné 4 roky som sa do týchto pomerne extrémnych situácií dostala možno 10x s jediným spoločným menovateľom – vždy bolo pri tom aspoň jedno z mojich dvoch malých detí.

Silné slová slabých ľudí

Situácie, kedy mi ľudia chceli radiť, ako mám obliecť, nosiť či utíšiť svoje dieťa, do toho nepočítam. Nie je to ich vec, ale aspoň to nemysleli zle. Hovorím napríklad o prípade, kedy sa do mňa obul pán na zastávke, lebo som podľa neho zle vykladala kočík z autobusu. Dozvedela som sa o sebe, že patrím k príšernej generácii matiek, že nie som normálna a že vôbec nerozmýšľam. Inokedy som si na adresu matiek s kočíkmi vypočula od šoféra, že je nás „plná pi*a“. Naposledy som dostala od jedného mladíka náklad, že si zabíjam dieťa a som otrasná matka, pretože som dcére priložila v autobuse k ústam respirátor.

Nechcem rozoberať ako som mala či nemala zareagovať, čo bolo predtým alebo potom, či sa ma niekto zastal alebo nie… To pre pointu tohto blogu nie je podstatné. Podstatné je, že si to niekto vôbec dovolí. Že matka s malým dieťaťom je dostatočne bezbranný objekt na spoľahlivý útok. A musím sa priznať, že mi to naháňa hrôzu. 

O pár svojich zážitkov som sa podelila cez stories na svojom Instagrame @rodicdnesny, kde sa venujem prevažne témam prvého roka s bábätkom. Veľmi rýchlo ma zaplavili desiatky správ s podobnými zážitkami nielen z MHD, ktoré spája slovný útok na matku s dieťaťom. Prišli aj správy, že sa mám zamyslieť nad sebou. Že keď sa mi niečo také opakovane deje, mám sa tým asi niečo naučiť. Prišli aj také, že sa predsa tieto veci bežne nedejú a že zbytočne straším. A boli aj také, že staviam matky do rolí obetí a neponúkam žiadne riešenia, len vyplakávanie. Priznám sa, že som tomu chcela dať nejaký pozitívny náboj, aby to celé nebolo deprimujúce, zúfalé a aby som čerstvé mamy neodradila od jázd električkou. Tak sa o to teraz pokúsim.

Hovorme o tom nahlas

V prvom rade si myslím, že to, čo nepomáha, je zatvárať oči. Stále agresívnejší tón sa z facebookových komentárov dostáva do ulíc a obeťami sú deti, matky, dôchodcovia či tínedžeri. Akosi priveľa ľudí nadobúda pocit, že si môže dovoliť povedať čokoľvek a ideálne je adresovať to niekomu, pri kom je menšia šanca, že zaútočí späť. “Hrdinovia“ dnešných dní. 

Otváranie tejto témy nám ukazuje, že musíme byť ostražitejší, že sa možno bude treba postaviť za niekoho, kto potrebuje pomoc. A najlepšie je začať tie nasrdené nálady vyvažovať. Usmiať sa (aj s rúškom sa dá z očí čítať smiech), pustiť láskavé slovo, chápavý pohľad, pomôcť s kočíkom, častejšie odtrhnúť hlavu od smartfónu, či nie je v okolí niekto, kto by potreboval miesto na sedenie alebo inú podporu. Buďme prítomní nielen telom.     

Nie som v tom sama a nie je to moja vina

Toto je dôležitý záver pre mňa osobne a aj pre všetkých, ktorí zažili niečo podobné. A presne pre toto je dobré aj to takzvané komunitné „vyplakávanie“. Podeliť sa o svoju skúsenosť a vedieť, že v tom človek nie je sám. Získať od iných pochopenie, empatiu, či povzbudenie, pomáha duši vyrovnať sa s traumatickým zážitkom. Je v poriadku, ak sa ma dotklo, že si niekto na mne vylial zlosť. Je v poriadku, že mi to nie je jedno a že sa preto necítim dobre. Ale musím vedieť, že to rozhodne nebola moja vina.

Pracujme na asertivite

Mnoho žien moje strastiplné príhody z MHD dopĺňalo zážitkami s cudzími osobami, ktoré sa nevyberaným spôsobom zaujímali o ich materstvo. Hladkanie tehotenského bruška v potravinách, opovržlivé reakcie na nosiče, otázky (často zraňujúce) či dojčia a ako dlho dojčiť plánujú. Tu by mala nastúpiť asertivita.  

Asertivita je pre mňa jedna z najdôležitejších komunikačných zručností súčasnosti, hoci má trochu pošramotenú reputáciu. Dnes sa skôr skloňuje v kontexte bezohľadného a tvrdého trvania na svojom. V skutočnosti je asertivita o jasnom a zrozumiteľnom odkomunikovaní svojich názorov, hraníc či požiadaviek s rešpektom k názorom druhej strany. V prvom rade to znamená nebyť ticho, ak mi je niečo nepríjemné a ozvať sa, ak je nejaká poznámka či otázka pre mňa citlivá. Nie tak, aby som zámerne niekoho urazila či ponížila. Ale ak sa dotyčnej osoby môj postoj dotkne, nenesiem za to žiadnu zodpovednosť. 

Asertívni ľudia sú sebavedomejší a cítia sa slobodnejšie. Nemusia kalkulovať so svojimi názormi a nemusia ukrývať svoje emócie. A navyše budujú kultivovanejšiu spoločnosť. A tú nám treba viac ako soľ.