Keď slovo bolí

 

Sloboda prejavu. Základné ľudské právo. Vlastný názor. Postoj.  Ten môj.  Sme presvedčení, že len ten je najlepší (niekedy však zdanie klame a poriadne). Ako sa hovorí, stredná cesta – zlatá cesta.
Ale, ktorá je tá správna? Je moja pravda tou dobrou?  Sú aj takí, ktorí sa nechajú veľmi ľahko ovplyvniť. Nemajú svoj názor. Potrebujú niekoho ako tyč, aby sa mohli podoprieť.

Internet sa stal našou každodennou samozrejmosťou, našou súčasťou. Vieme si čokoľvek vyhľadať, zistiť rôzne zaujímavosti, doplniť vedomosti. „Surfujú“ ženy, muži, mladší, ale aj starší.  Na vzdelaní a veku nezáleží.  Najšikovnejšie sú, ako inak – deti. Tie pršteky vedia zázraky.  Oni si však vypisujú so spolužiakmi, kamarátmi, hrajú rôzne hry, posielajú fotky, videá.  Ale čo my dospelí? Pre mnohých z nás je len jeden cieľ. Sliediť. Komentovať. Pripomienkovať. Podpichovať. Ubližovať. Sú rôzne verejné diskusie a ja sa nestačím čudovať,  čoho sme my – „obyčajní“ ľudia schopní. Ideme hlava-nehlava, neberieme žiadne ohľady na druhých. Nevieme čo cítia, prežívajú, ako nesmierne trpia. Radi  upozorňujeme. Vysmievame sa. .Predvádzame. Hm, toľko sebavedomia… Pritom si možno riešime svoje  osobné komplexy, s ktorými nevieme naložiť.

Každý z nás je iný. Máme rôzne povahy. Iný zmysel pre humor. Niektorí sme až príliš citliví. Dajme preto vážnosť slovu. Vážme si jeden druhého. Aj keď sa osobne nepoznáme. Zdieľame, či nezdieľame rovnaké pocity a názory. Lebo, aj jednoduchá veta vie poriadne zabolieť. Existujú  slová ako úcta, rešpekt. Škoda len, že mnohým z nás nič nehovoria. Život je tak krátky, aby sme ho len tak premrhali. Nikto nevie, čo nám zajtrajší deň prinesie. Zobudíme sa vôbec? Všetko sa však vráti. Aj dobro aj zlo.  Čo zasejeme, to budeme žať. Nehovoriac, čo znamená, keď slovo bolí.

 

Prečítajte si aj Krásna v každom veku alebo mýty a fakty o tvárovej gymnastike