Keď to necítia

Je rozhodnuté. Najlepší priateľ štátu Váhostav zaplatí svojim veriteľom, menším podnikateľom, len 15 percent z hodnoty faktúr. Výsmech človeku, ktorý poctivo drie. Ohrozenie života a rodiny.

Medzi tými, ktorí dostanú vďaka rozhodnutiam tejto vlády 15 percent je aj otec školáčky Danky, ktorá je už dlho onkologickou pacientkou. 

Práve nedávno sme sa o tom rozprávali. Že pre nich staval, odviedol DPH z faktúry, ktorú mu nikto neuhradí, zaplatil chlapom, ale jemu nezaplatí nikto. A tak popri rakovine dcéry znáša aj rakovinu spoločnosti.

Tisíce eur ich stojí choroba, cestovanie, doplňujúca liečba. O tisíce eur ich okradli. Jeho dievčatko má rakovinu. Talentovaná tanečníčka, smejko. Niekedy sa mi kvôli tomu zle spí. Ten ich svet je tak strašne boľavý, že mi
ide odtrhnúť srdce. A ja o tom v práci len počúvam a vidím to. ONI to  musia žiť.  Krik tínedžera, aby mu už odrezali nohu, bolesť viac neznesie. Zúfalý plač matiek. Smrť.

Niečo, o čom sa vám často sníva a pritom to, bohužiaľ, nie je sen. A popritom žijú tieto rodiny s vedomím, že by šanca na prežitie ich detí mohla byť aj väčšia. Keby aj zdravotníctvo nebolo rozkrádané. Keby mohli ísť skôr na
rezonanciu, na cétečko, keby lekári mali lepšie  podmienky pre prácu. 

A tu mi neustále napadá kľúčová otázka: Ako je možné, že tieto rodiny niekto (a sú to tí istí)  bez mihnutia oka zraní aj dvojnásobne?  Naozaj majú potom pokojné svedomie? Necítia tú bolesť?

Odpoveď je bohužiaľ len jedna: Nie. Spoločnosť zjavne kvári veľmi ťažká diagnóza. Emočné mrzáctvo. Myslím, že je načase, aby vznikla aj charitatívna organizácia, ktorá začne problém týchto emočných mrzákov riešiť.  Na začiatok určite potrebujú rehabilitačné pobyty. Odporúčam začať tam. Na detskej onkológii.