Kiežby sa zase tešili!

 

Pri upratovaní knižnice beriem do rúk staré albumy. Uvarím si kávu a prachovke doprajem chvíľu oddychu. Zavŕtam sa do mäkkého kresla, prezerám si fotky. Mozog si pri nich automaticky vybavuje vône, chute aj zvuky tých dní.

V jednom z albumov natrafím na fotku staršej dcéry z jej prvého školského dňa. Dlhé šaty, strapatá ofina, sponka vo vlasoch. Na tvári rovnaký šťastný úsmev, ako keď sme ju fotili v zoo či pod vianočným stromčekom.

„Jéj, to boli časy, keď som sa ešte tešila do školy,“ ozve sa mi zrazu za chrbtom a keď sa obzriem, vidím ako dcéra priam neveriacky hľadí na to malé dievčatko z fotky, ktorému sa dá z očí vyčítať radosť a očakávanie.

„A teraz sa už prečo netešíš?“ spýtam sa, aj keď odpoveď v podstate poznám. Veď všetci sme chodili do školy…

„A na čo sa tam mám tešiť? Ak nerátam prestávky, tak tam nie je žiadna zábava. Buď sa učíme samé nudné veci alebo nám ich tak nudne vysvetľujú, že to po piatich minútach už nikoho nezaujíma. A nemôžeš tam ani rozmýšľať, musíš sa len všetko naučiť naspamäť tak, ako chce učka. Ak niečo povieš svojimi slovami alebo vyrátaš príklad iným spôsobom, ako chce ona, máš smolu,“ povie mi dcéra, ktorá prvých osem ročníkov základnej školy zvládla na samé jednotky. Nuž, pamäť má skvelú, to je fakt.

Kým znechutená odíde, nedá mi to a ešte sa jej spýtam, či sa neteší ani teraz. Veď ide do novej školy. Základnú vymení za strednú. Bola šťastná, keď ju tam prijali. „Vieš, čo,“ zamyslí sa, „teším sa, že snáď tam budú lepšie variť.“

Ide ma poraziť! Tak dúfať v lepšie kuchárky sa stále dá, ale v lepšie učiteľky už nie? Prevŕtam ju očami a zamyslí sa ešte raz. „Tá chemikárka na otvorenej hodine bola brutálna (preložené z jazyka pubertiaka = skvelá). Robila perfektné pokusy a bola aj desne vtipná. Tak na tú sa fakt teším,“ povie a z očí sa jej dá opäť čítať radosť a očakávanie. A ja chcem veriť, že tento raz ich už svojím prístupom nikto nezabije.

Zo všetkého najviac si do nového školského roka želám, aby sa moje decká tešili do školy. Tak, ako sa tešíte do práce, keď robíte niečo, čo milujete, čo vás baví a na čom vám záleží. Dobre, nemusia sa tešiť na každý pondelok. Úplne mi bude stačiť, keď budú vytešené chodiť do školy hoci len dvakrát do týždňa.

Chcem naozaj tak veľa?

 

Prečítajte si aj Mohol to byť nádherný deň…

 

 

Ženy v meste