Klamať kupujúcich visačkami

 

Vždy sa nahnevám, keď sa ma snaží niekto úmyselne oklamať alebo zavádzať v snahe zarobiť na mne. Ešte viac ma však zamrzí, keď onou nečestnou osobou je žena. Úspešná a verejne uznávaná. Vtedy ťažko odpúšťam a ešte ťažšie zabúdam. S niečím takýmto som sa stretla pred niekoľkými dňami v mojej druhej domovine – na Novom Zélande.

Každoročne v apríli, krátko pred Týždňom módnej revolúcie, zostavia mimovládky Tearfund a World Baptist Aid Australia rebríček značiek, ktorých výroba bola presunutá do zahraničia. Presnejšie do krajín s nižšími príjmami (v minulosti označovaných za rozvojové krajiny). Ľudia, ktorých férová móda a transparentná produkcia zaujíma, sa môžu v metodike hodnotenia firiem dočítať o kritériách, na základe ktorých bol rebríček zostavený. Napríklad novozélandská návrhárka Karen Walker si vyslúžila “Céčko”, značka Icebreaker “Áčko”, zatiaľčo Trelise Cooper “eFko”. Majiteľka tretej zmienenej značky sa ohradila, že štyri mesiace nebol dostatočný čas na vyplnenie dotazníka, týkajúceho sa počtu pracovných hodín a platových podmienok ich pracovníkov a pracovníčok; (ne)využívania detskej pracovnej sily; bezpečnosti pri práci; dodržiavania elického kódexu atď.. Výhovorka, za ktorú ju v médiách pokarhala aj kolegyňa – ďalšia novozélandská návrhárka a majiteľka značky WORLD – Denise L’Estrange-Corbet.

Neuplynuli ani dva týždne od Týždňa módnej revolúcie a  máme tu nový škandál ako hrom. Miestna investigatívna reportérka zverejnila zistenia, že ani značka WORLD už nie je tak etická, férová, transparentná a udržateľná, ako sme si mysleli a ako by sme si priali. Hoci na pásikavých tričkách (dodávaných firmou AS Colour a vyrábaných v Bangladéši) s farebnou nášivkou (ktorú si hocikto môže objednať cez internet v AliExpresse) stále visí visačka s hrdým statusom: „Vyrobené na Novom Zélande“.

 

Prečítajte si

Zo spotrebiteliek aktivistky. Presne to je treba

 

Keď reportérka poprosila zakladateľku WORLD-u, už spomenutú Denise L’Estrange-Corbet, o komentár k zisteniam, odštartoval sa mediálny kolotoč. Plný zavádzaní, výhovoriek, útokov na osobu novinárky a smiešnych ťahaníc o slovíčka zo strany návrhárky. Madam Corbet začala s tým, že nášivky sú vyrábané v Hong Kongu, čo predsa nie je Čína. Potom oznámila, že tričká už sedem rokov nie sú vyrábané na Novom Zélande (lebo továreň ukončila výrobu), ale že stodolárové tričká sú len malým percentom produkcie značky WORLD, ktorá bola za svoj prístup ocenená aj na pôde OSN. Nakoniec vyjadrenia uzavrela tým, že na visačke je uvedené „Vyrobené na Novom Zélande“, čo je aj pravda. Kartónové visačky sú naozaj tlačené v tomto ostrovnom štáte v rámci Oceánie. Samotné tričko už môže byť vyrobené inde. Akoby spotrebiteľov a spotrebiteľky pri kúpe oblečenia zaujímal pôvod visačiek…

Smiala som sa i plakala zároveň. Nad obrnenosťou výrokov a úskokov verejne známej osobnosti, ktorá sa púšťa do pranierovania kolegýň, pričom sama nemá čistý štít. Priznanie si chyby a verejné ospravedlnenie sa verným zákazníkom a zákazníčkam skrátka nie je v móde. Ani v oblasti módy. Madam Corbet ma sklamala.

Pamätám si na jeden z tréningov, ktorého som sa zúčastnila ešte ako študentka žurnalistiky, zaujímajúca sa o zobrazovanie žien v médiách. Vtedy sme sa spolu s trénerkou – šéfkou organizácie, usilujúcej o posilňovanie postavenia žien na Slovensku, snažili vymenovať Slovenky, ktoré niečo dokázali. V politike, vo vede, na manažérských postoch v rámci národných firiem. Nebolo ich veľa. A tie, ktoré nám ako prvé zišli na um, mali za sebou pár verejne známych prešľapov.

Aj vtedy som si vravela, že ma sklamali. Hoci som sa snažila nájsť dôvody a ich pohnútkam porozumieť. Nie vždy však možno slepo povzbudzovať ženy na výslní. Nie vždy možno nasledovať pravidlo: „ženy držia spolu“. Najmä, ak má ísť o objektívne (na faktoch založené) hodnotenie ich práce. Držím súputníčkam prsty, nech už sa rozhodnú pre akúkoľvek kariéru a cestu sebarealizácie. No o to viac ma mrzí, keď sa ma snažia ako zákazníčku, fanúšičku, novinárku či čitateľku oklamať. Dúfam, že sa to nebude stávať často…