Ženy v meste
Koľko žena u-nesie?

Koľko žena u-nesie?

Prípady o to horšie, ak im nemá kto pomôcť. No ešte desivejšie je, ak je nás nápomocných dosť, no podaná ruka ostáva vo vetre sama. Nedostáva ani len prst z druhej strany.

Redakcia Žien v meste · 22. augusta 2016 · 3 min čítania

 

…pýtam sa ani nie preto, žeby som na svojich pleciach mala málo. I keď mám toho dosť, čo dokonca cítia aj moje trapézy. Že vraj vlastním aspoň pol sveta a nesiem to na svojich pleciach, hovoria maséri, keď sa ich dotknú. Pritom vediem bežný rýchly život modernej ženy. Tak si to aspoň ospravedlňujem.

Toto však nie je o mne, hovorím o ženách, v mestách i na dedinách, ktoré toho majú na pleciach a v duši oveľa viac. Málokedy však o tom hovoria. Smutne musím konštatovať, že ich mám teraz v okolí dosť. Prezentujúc dokonalé ženy a dokonalé rodiny to na nás dobre hrajú. A zrazu sedím v preplnenej miestnosti pekne oblečených ľudí s nešťastne učesanými akože účesmi, ktorí sa tvária, že je všetko v poriadku. Fotka, torta, pohárik, násilné objatia. Akože je to fajn. Aj keď nie je. Stačia malé momenty, viac pozornosti a vedomostí a vidíte, že niekto tu trpí. Často preto, aby udržali rodinu, aby neostali v živote samy, aby nemuseli hľadať nové riešenia.

Prípady o to horšie, ak im nemá kto pomôcť. No ešte desivejšie je, ak je nás nápomocných dosť, no podaná ruka ostáva vo vetre sama. Nedostáva ani len prst z druhej strany. Život je nevyspytateľný a my nevieme, čo sa ešte môže stať. Nechceme ani len myslieť na to, žeby sa niečo podobné dialo v našej domácnosti. Niekedy to však nevyjde, niečo sa zmení, nastane zlom. A my sme bezradné. Naivne si myslím, že vtedy nastupujú najbližší. Pozor, najbližší nemusí znamenať pokrvní. Sú to ľudia, čo vás neodsúdia ale vypočujú a triezvo poradia, pomôžu, objímu. Áno, oni existujú, len ich niekedy cez tie zaslzené oči a natrhnutú dušu nevidíme. Alebo vidieť nechceme. Radšej, lebo majú iný (triezvejší) pohľad na vec.

Pýtam sa ale, koľko žena unesie? Dokedy má trpieť? Kým deti vyrastú? Kým prestane piť? Kým to s ňou ukončí? Kým sa presťahujeme? Kým, kým, kým…bude neskoro?

Záhadou pre mňa je aj samotná vedomosť. Že ľudia v slepej uličke začnú rozprávať, všetko nám povedia, aby sme vedeli, aby sme posúdili situáciu a povedali, čo si o tom myslíme. Také to ubezpečenie, nie, nie, ty nie si prepnutá, že to chceš ukončiť. To, že ti ubližuje, nie je v poriadku. Potom nastane zlom, v tom horšom prípade sa veľa nezmení a žena o ktorej dnes píšem, sa stiahne… A hrá. Aj vtedy, keď je opona zatiahnutá, vo svojej domácnosti. Až v tme, v sprche, v aute, v tichu si sama poplače a pýta sa, či to ešte unesie. Ale…mlčí.

Áno, takto nám vznikne veľa dobre sa predávajúcich kníh o trpiacich ženách, ale…je toto cesta? Prehovoriť až po rokoch? Nie je to ľahké, ale akýkoľvek náznak  a prosbu o pomoc vnímam zodpovedne a nenechám to len tak. Škoda, že niekedy aj napriek všetkému máme pochybujeme, či je naša pomoc vítaná. Lebo cez zatvorené dvere sa tlačiť nechceme, stačí ich pootvoriť a my sa kedykoľvek vrátime.

Držím palce ženám, v meste i na dedine, ktoré zbierajú silu a verím, že určite v okolí je niekto, kto chce pomôcť. Len stačí pootvoriť dvere…

 

Prečítajte si aj Každodenné malé vojny s mužm

 

 

Ženy v meste

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026