Kompromisy to sú krysy

 

Iba tak som si odrazu uvedomila, koľko za deň urobí človek, konkrétne taká  žena, pretože muži idú tvrdo za svojím,  ústupkov. V práci, v električke, v obchode, doma… dokonca i medzi priateľmi.

Je to v poriadku? Samozrejme! Veď  viem. Inak by sme často neprežili. Ale večne len ustupovať, ustupovať, večne len robiť kompromisy… no ktovie.  Podľa koho sa vlastne potom svet krúti Ak každá z nás netrvá na svojom? Skúste uhádnuť!

Všimli ste si, ako fungujú vzťahy medzi ľuďmi? A prečo vlastne trochu fungujú? Nuž… lebo každá v jednej chvíli ustúpi a radšej to nechá tak. Ten svoj názor, plán, nápad, sen. Ibaže si myslím, že vzťahy, rodiace sa z ústupkov, zase až také naozajstné nie sú!

Ak by sme to nerobili všetci, ak by sme tvrdohlavo trvali na svojej verzii… No aj tak. Podľa mňa je niekoľko druhov kompromisov. Je taký ten dôležitý, štátotvorný, keď ide takpovediac o život a potom sú kompromisy z ľahostajnosti, z lenivosti… prosto ich urobíme, lebo sa nám nechce bojovať, presadzovať svoje, chceme mať pokoj.

A o tých chcem hovoriť.

Nech sa páči príklad.   

Oznámim partnerovi, že v nedeľu by som rada vidieť divadelné predstavenie napríklad, napríklad s Robom Róthom. Partner sa zatvári akoby dostal na večeru parenú buchtu so špenátom a ja hneď, že teda dobre, veď to vidieť nemusím.

A pritom mi je veľmi, ale naozaj veľmi ľúto, že hru neuvidím. Tak som sa na ňu tešila…

Alebo v práci. Oznámim, že od pondelka si beriem dovolenku, lebo som vyčerpaná, som na dne, potrebujem konečne  vidieť  iné tváre, počuť iné veci. Šéf povie, že sa nedá, lebo od pondelka príde nová zásielka problémov a treba ich riešiť. A ja hneď, že teda dobre, veď na dovolenku môžem ísť aj neskôr.

A pritom mám slzy na krajíčku, lebo od pondelka budem ešte väčšia troska a doteraz ma držala nad vodou iba predstava, že odchádzam  na dovolenku.

Alebo v obchode. Prídem si kúpiť teľacie šnicle, predavač však povie, že majú iba bravčové stehno. Nerozčúlim sa, kdeže! Len poviem, že teda dobre, poprosím šesť bravčových rezňov. Predavač povie, že môže predať iba celý konkrétny kus, lebo ak nakrája šesť rezňov, kto potom kúpi ten ošmrtok, čo zostal. Nikto.  No a ja povieme, že teda dobre, narežte celé.

A pritom si neviem predstaviť, načo bude rodine toľko a ešte k tomu bravčového mäsa. 

Alebo v inom obchode. Pýtam si tridsať deka bryndze, predavačka naváži štyridsať, a že či môže byť. Môže, poviem neúprimne, pod tlakom. A vôbec neviem prečo, lebo pritom premýšľame, kto zje tých zvyšných desať deka.

Alebo kamoška. Sme spolu v obchode, nakupujeme, vyberiem si letné šaty, ktoré ma naozaj  potešili už na prvý pohľad, oblečiem sa do nich, vybehnem z kabínky a kamoška…  že teda, tieto nie sú bohvieaké. A podáva mi ramienko s celkom inými. Takými, čo vybrala ona, čo sa páčia jej. Nechcem mať s kamoškou konflikt a poviem. Tak dobre, zoberiem tieto.

A pritom mi je za pôvodnými, ktoré na mňa žmurkali už z ramienka smutno.  

Alebo dovolenka. Izba otočená na cestu, ešte aj v inom hoteli, aký ste si vybrali a cestovková slečna povie, že celé je to lepšie, máte bližšie na pláž a tento hotel je aj drahší, lepší. Tak dobre, poviem. Pretože, kto by sa už len na dovolenke hádal.

A pritom som určite chcela ísť do hotela, kam chodím celé roky, lebo tam to jednoducho milujem.

Kompromisy, ústupky, vzdávanie sa svojho názoru, videnia, plánu… Nič, čo by nám rozveselilo život. Nič, s čím by sme mali byť spokojní. Pretože nás vždy vykoľaja na celkom inú dráhu, akú sme si pôvodne vybrali, ktorú sme chceli absolvovať.

Kompromismi, tými z pohodlnosti, sa vzdávame vlastných snov, života. Nemám ich rada! 

   

 

Ženy v meste

 

Chcem odoberať novinky Žien v meste