Ženy v meste
Kto v srdci žije, nezomiera…

Kto v srdci žije, nezomiera…

Okolo prechádzala žena, pekne oblečená, upravená, v najlepších rokoch. Smútok v jej očiach bol neprehliadnuteľný. Prišla na hrob svojho muža, ktorý zomrel len nedávno, náhle. Bol to miestny politik. Aký je to rozdiel. Dušičky a voľby. Bezmocnosť a moc.

Redakcia Žien v meste · 27. októbra 2017 · 2 min čítania

 

O chvíľu tu máme zvláštne dni. Plné nostalgie, smútku. Dušičky. Aj počasie akoby súcitilo.  Čas sa zastaví. Aspoň na chvíľu. Ticho sa vkradneme do nášho vnútra a budeme spomínať. Aj so slzami v očiach. Na ľudí, za ktorými je nám clivo. Ktorí nám chýbajú každučký deň. Akí by boli? Zmenili by sa?  Mamy, ktoré by sa tešili zo svojich detí ako vyrástli, dedkovia a babky, ktorým by sa prehĺbili vrásky, muži milujúci ešte viac svoje manželky a… deti, ktoré odišli priskoro. Boli nevinné. Mali pred sebou  tak veľa. Nemali ešte nárok. Koľko utrpenia museli zažívať ich rodičia a s koľkou bolesťou musia zápasiť? Tá obrovská strata je tak ťaživá. Ale, taká je cesta človeka.

Včera som bola poupratovať hrob najdôležitejšej osoby v mojom živote, žene, ktorá mi dala život – mojej mamy. Robím to s láskou a viem, že ona to vie. Aj keď som niekedy potrebovala radu, jej hrob mi bol bezpečným útočiskom. Áno, už mi nemohla priamo povedať, čo a ako mám urobiť, ale cítila som. Akoby ma navádzala čo ďalej. Niekedy aj také zaštebotanie, či lúč slnka vám veľa napovie.

Okolo prechádzala žena, pekne oblečená, upravená, v najlepších rokoch.  Smútok v jej očiach bol neprehliadnuteľný.  Prišla na hrob svojho muža, ktorý zomrel len nedávno, náhle. Bez slov na rozlúčku. Bol to miestny politik. Aj tieto voľby by určite kandidoval. Ale, už tu nie je.  Aký je to  rozdiel.  Dušičky a voľby. Bezmocnosť a moc. Pár dní po sebe.  Pre tých, ktorí túžia byť na výslní to bude hektický deň. Budú mať ešte naponáhlo, aby čo to postíhali, zaujali, boli videní. Chcú rozhodovať o nás obyčajných ľuďoch, o našej krajine. Raz som niekde čítala, že politika je huncútstvo bohatých. Asi tak nejako to je. Lenže, môžeme sa hnať za tými všetkými výdobytkami dnešnej doby, majetkami. Na onen svet si nič z toho nezoberieme. Všetko ostane tu. Náš život odíde s našimi skutkami dobrými a zlými.

Buďme vďační za každý nový deň, tešme sa, že sa vôbec zobudíme. Je nám dopriate vidieť vyrastať naše deti, dožiť sa vnúčat, stretávať sa s priateľmi. Mať ešte stále oboch rodičov. Žiť život, ktorý nie je častokrát jednoduchý. Lebo, dnes sme tu a zajtra nemusíme.

A vy, naši milovaní, ktorí už nie ste medzi nami.  Navždy ostanete v našich srdciach. Ten kto v srdci žije, nezomiera…

 

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026