Lavičky

 

Sú mestá a mestečká, ktorým na lavičkách vôbec nezáleží. Len tak-tak že ich nainštalujú  niekam do parku, parčíku, avšak na ulicu, aby si posedelo unavené telo človeka… Kdeže! Niet peňazí!

Napríklad v Liptovskom Mikuláši je tak žalostne málo odpočívadiel! Alebo v takej Považskej Bystrici. Bratislava sa snaží viac, avšak mnohé bratislavské lavičky sú takmer nepoužiteľné. A hneď vysvetlím prečo.

Slovenskí architekti sa zamilovali do chladného kovu. Do skla a kovu. Sklenené lavičky našťastie projektovať nemôžu, avšak chladné, z chromovaných či pochromovaných rúrok, to áno. A tak ich máme v Bratislave na námestiach a na zastávkach MHD… Nuž a skúste si na takú lavičku sadnúť napríklad v zime! Ľadová ako klzisko štadióna Ondreja Nepelu, po chvíli máte nielen zúrivého vlka! Zadok navždy primrzne k ľadových rúram.

Alebo… skúste si sadnúť, keď je v meste 35 stupňov! Plus! Skúste! Na koži spálenina tretieho stupňa, pľuzgiere, zdemolované telo.  Ja si vôbec neviem predstaviť človeka, ktorý takéto haraburdy do mesta schválil.

Našťastie tu máme aj rôzne spolky, ktorým záleží nielen na estetike. Záleží im aj na tom, aby sa odpočívajúci mohol pohodlne posadiť, aby si mohol na operadle rozložiť, a teraz myslím najmä na nás, mestské ženy, nákupnými taškami vyťahané ruky, aby vystrel uchodené nohy.  Lavička sa postará o to, aby z nej človiečik vstal ako znovuzrodený. Niektorých málo máme našťastie aj drevených. A trinásť z nich je venovaných spomienke na dobrých ľudí, ktorí v Bratislave žili.

Napríklad na operadle jednej lavičky je napísané meno Katarína Schiffbecková. V Prešporku založila fundáciu, z výnosov ktorej pomáhala chudobným živnostníkom a nezamestnaným slúžkam. Vytvorila im domov.

Ďalšia lavička patrí spomienke na grófku Teréziu Brunswickovú, rodáčku z Prešporka. Založila v našom meste dve prvé materské škôlky a ohromne pomáhala chudobným.

Lekár Georg Kováts zase založil v Bratislave prvú detskú nemocnicu, prvé jasle a dokonca, prvé verejné kúpele Grössling. Jeho meno si tiež môžete prečítať na jednej z lavičiek.

Dnešné lavičky, teda mnohé, majú však aj iný cieľ. Napríklad nedovoliť bezdomovcom použiť ich ako posteľ.  Nejaký čudný predel v ich strede človeku jednoducho zabráni ľahnúť si. Akoby po takomto výmyselníckom počine bezdomovci odrazu zmizli, akoby sa z nich stali domovci! Keď som si tieto neprajne kúsky obzerala, zišlo mi na rozum, čo asi by na ne povedala grófka Brunswicková, alebo iní mecenáši chudoby v starej Bratislave…

Nech sú aké sú, mám rada lavičky v meste. Sadnete si na ne, ak sú rozhorúčené, strčíte pod zadok kabelu, ak mrazia, pomôže šál, čiapka… Pokojne si sedíte, pozorujete ľudí… Ponáhľajú sa a mnohí celkom nadarmo. Aj tak v živote nič nestihnú.

Na lavičku však môžete pozvať aj svojho najbližšieho. Len tak. Aby ste mu vytárali veci, ktoré sa v kaviarni povedať nedajú a nedajú sa povedať ani v obývačke nášho domova.

Lavičky sú totiž celkom určite miniatúrnymi oázami unavených bytostí tohto sveta.      

 

Prečítajte si aj Baránok

 

Ženy v meste