
Len nech tam idú
Sú to deti, ktoré by ten pocit, navštevovať normálnu školu, privítali a ochotne by sa s tými „našimi“ vymenili. Namiesto toho sa učia v provizórne vytvorených triedach, stanoch, či musia do školy chodiť pešo niekoľko kilometrov.
Redakcia Žien v meste · 5. septembra 2016 · 2 min čítania
Aj vaše dieťa dnes išlo do školy? Prvý deň školy sa vždy na Slovensku, ale aj v iných krajinách nesie v duchu pocitov detí: „ Prečo tam musím ísť? Kde sú prázdniny? Čo tam budem robiť? Prečo tú školu ešte niekto nezbúral?“ A v duchu pocitov učiteľov: „ Zas sú tu. Nemohli ostať doma? Aspoň mi zas príde výplata…“ a rodičov: „ Konečne idú preč. Bude chvíľu pokoj.“
No nie všade je to presne takto. Klikám tak po jednotlivých obrázkoch detí, ktoré to šťastie, ísť do školy, nemali. Áno, správne čítate. Šťastie. Jednotlivé príbehy detí z konfliktných zón, či z krajín, kde je vzdelanie luxusom, ale aj detí, ktoré, bohužiaľ, to šťastie, mať peniaze na štúdium, nemali.
Hovorím teraz o deťoch, ktoré nevedia, či sa dožijú zajtrajška. Či tá bomba padne dnes, alebo až zajtra, a či vôbec. Či nevtrhnú k nim domov teroristi, a nezaujmú ich a neurobia si z nich a ich rodičov otrokov a či to vôbec prežijú. Alebo jednoducho tie deti, ktorých rodičia nemajú dosť peňazí na to, aby ich poslali do školy a tak si užívajú v tej škole, ak sa do nej vôbec dostanú, plnými dúškami. Dennodenne musia oni aj ich rodičia pracovať na školské pomôcky odmínovaním, či zberom plastových fliaš, či iného odpadu, aby za ne utŕžili nejaké peniaze. Každodenný strach a obava o zajtrajšok je u nich na pravidelnej báze.
Sú to deti, ktoré by ten pocit, navštevovať normálnu školu, privítali a ochotne by sa s tými „našimi“ vymenili. Namiesto toho sa učia v provizórne vytvorených triedach, stanoch, či musia do školy chodiť pešo niekoľko kilometrov.
Tak skončím s prehliadaním jednotlivých fotiek a vravím si: nech tam tie naše decká idú. Nech idú do tej „sprostej“ školy, počúvajú tie „sprostosti“ od tých „sprostých“ učiteľov a nech sa učia. Oni majú šancu na budúcnosť. Pevne v rukách.
A rovnako učitelia. Stále sú vo výhode. Majú k dispozícii triedy, pomôcky, a nech sú akékoľvek, ale ich majú. Nemusia učiť pod holým nebom, v zóne, nad ktorou každým okamihom preletí vojenské lietadlo, či kde netečie voda.
Volám svojej mladšej sestre, ktorá má nastúpiť do piateho ročníka a pýtam sa jej povestnú vetu: „Tešíš sa?“ Odpovedá mi: „Nie. Pretože tu nebudeš.“…Ešte, že tak…
Mi príde, že sme občas veľmi nevďační a nevážime si to, čo máme, ale vždy len bažíme po tom, čo nemáme…
Prečítajte si aj A kde nájdem dámy, prosím vás?
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



