Len pár nesúvislých obrázkov

 

Spomienky na detstvo mám ukryté vo vôňach a zvukoch. A v zopár nesúvislých obrázkoch, ktoré sú uložené v hlave tak, ako fotky v albume.

Keď na benzínke zacítim vôňu nafty, vždy si spomeniem na to, ako ju starký lial do starých kachlí, aby sme v noci nepomrzli. Obrovská perina nás prikvačila k posteli, ledva sme sa pod ňou vedeli pohnúť. Antialergické paplóny v tom čase neboli. Aspoň nie v našich končinách. Napokon, z peria aj tak nikto nekýchal, či bolo v perinách, či vo veľkom vandli, kam ho našklbali starkine ruky z vypasených husí krátko pred Michalom, keď v dedine bývali hody. Vtedy nad všetkým zneli diskotékové hity, ktoré sa od kolotočov niesli cez polovicu dediny.

Ráno nás vždy budilo gáganie husí a spolu s ním aj vôňa praženice, ktorú starká chystala zavčas rána. Vyspávalo sa len doma, v meste.

A ešte si pamätám na zvuk staručkých kostolných zvonov. S ich prvým úderom sa kládol obed na stôl. Dodnes nechápem, ako to starká vedela vždy tak presne načasovať. Za celý život ani jediný raz nemala na rukách hodinky.

Na jeseň všade voňalo čerstvo napílené drevo a hnoj rozhodený v záhrade. V komore bolo chvíľu cítiť kvas a o pár týždňov zase z pohárikov domácu slivovicu.

Pes štekal len zo zvyku. A možno preto, aby prekričal zvuk vŕzgajúcej bráničky, ktorá sa nikdy nezamykala. To preto, aby susedia mohli kedykoľvek skočiť na kus reči, požičať si fúrik či vrátiť rebrík, vymeniť vajcia za repu…

Dnes sa všetky tie spomienky zlejú do blikotavého svetla sviečky na cintoríne. A potom ich každodenná realita zase odveje ako dym.

 

Prečítajte si aj Zmeny v školách? Zas tá istá pesnička…

 

 

Ženy v meste