Lockdown. Logdam. Ale, kto sa má dobre?

Lockdown. Logdam. Robíme si z toho žarty, ale sranda to vlastne nie je. Po dlhom čase sa necítim sama sebou. Som nervózna, som nesvoja, mám krátku zápalnú šnúru.

Viackrát do dňa ma veci dojmú, rozplačú. Som precitlivelá, a o veci, o ktoré nemám 100-percentný záujem, nemám vlastne záujem vôbec. Premáham sa do niektorých činností a ráno sa budím ako po opici – unavená, s opuchnutými očami.

Len psychicky?

Mám dobrého priateľa. Spýtal sa ma pred pár dňami, že ako sa mám. Odpísala som mu, že vlastne dobre, všetko v poriadku, len psychicky to znášam trochu horšie. Odpísal mi „len psychicky“?

Mal pravdu. Príliš často hovoríme, že keď nám fyzicky nič nechýba, je vlastne všetko v poriadku. Lenže tak telo nefunguje. Jedno je prepojené s druhým. Keď sa človek necíti dobre, je jedno, či psychicky, či fyzicky.

Občas sa stratím sama v sebe. Mám veľa ľútosti pre samú seba, málo pre ostatných. Zacyklím sa vo svojich problémoch a nedokážem zdieľať tie ostatné. Sme zameraní na seba, prirodzene. A občas zabudneme, že ten druhý oproti v obchode, môže mať oveľa väčšie problémy. Môže prežívať oveľa ťažšie chvíle. Zdieľať smútok, stres, strach, problémy. Vôbec si priznať, že človek sa necíti svoj. Nie je ok.

Lockdown, neistota, izolácia, stres

Možno sa zdá, že sa cyklíme v témach. Cyklíme v tom istom dookola. Ale pomenovať to, je tiež podstatné. Každý ďalší lockdown, neistota, izolácia, stres, to všetko na nás vplýva. A hoci si nahovárame, že materiálne sme v pohode, nič nám nechýba, máme prácu, máme bývanie, je dôležité priznať si, že človek nestráda len fyzicky. Je dôležité nehovoriť, že všetko je ok, „len psychicky“ je to ťažké. „Len psychicky“ je rovnako dôležité ako fyzicky. Musíme si to preprogramovať v hlavách.

Tento týždeň som robila rozhovor so školskou psychologičkou Luciou Košťálovou. Hovorila, že študenti za ňou chodia s vážnymi problémami. Úzkosti, depresie, poruchy príjmu potravy. Riešia smrť blízkych, riešia odpojenie od vlastných rodín a priateľov. Oproti tomu ja zažívam malinu. Nič, čo by sa dalo porovnať.

Ale je dôležité hovoriť o psychike, aj keď sa máte zle „len trocha“. Uľahčíte to potom tým, ktorí sa majú zle úplne a nesú si so sebou hanbu o tom vôbec hovoriť.

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili?

[[newsletter]]