Ľudia, čo iba rečnia

„Ty si schudol, však?“ opýtal sa Józek môjho manžela, ale na odpoveď nečakal. „Ja som schudol a to dosť, až 20 kíl!“ pokračoval spokojný so sebou náš poľský kamarát.

Dozvedeli sme sa, že pravidelne behá, cvičí v posilovni a stres už nezahrýza, ale sa zdravo stravuje. Vlastne sme sa o ňom toho dozvedeli počas krátkeho stretnutia v kaviarni dosť. Tak sme sa započúvali do Józkoveho rozprávania, že na to, čo sa deje u nás, už veľmi čas nezvýšil.

Józek sa s nami nedával do reči, on rečnil. A Józek rečniť vie. Józek je totiž herec a to dobrý. Dobrým hercom sa asi ľahšie odpušta ich nezáujem o iných. Pravdaže, pokiaľ vedia zabaviť svojich poslucháčov.

Sylwiu – príbuznú mojich známych, stretávam z času na čas, keď som v Poľsku. Tak to bolo aj tentokrát, keď sme sa ocitli na spoločnej žúrke. Keď som ju zbadala, rozmýšľala som, čo si o nej pamätám, na čo sa môžem opýtať, aby reč nestála.

Usúdila som, že sa témou jej rozvodu radšej nebudeme zaoberať, lebo je to možno ešte citlivá vec. Na iné vzťahy sa pýtať nebudem, lebo je zjavne sama, keďže počas párty jej nikto nerobil spoločnosť.

A tak som si spomenula, že Sylwia si kúpila vysnívané terénne auto a že na ňom chodí na zrazy a výlety do zahraničia. Mala som bezpečnú tému na začiatok rozhovoru. Lenže to nebol len začiatok. Sylwia sa pustila do rozprávania. Do detailov, donekonečna.

Jej rozprávanie sa stávalo únavné. Ešte som rozmýšľala, čo jej môžem porozprávať ja a ako zmeniť tému, ale… Sylwia zjavne nebola na mňa zvedavá. Vlastne som si uvedomila, že odkedy ju poznám, nikdy na mňa zvedavá nebola. Na mňa ani na iných, s ktorými sa v tej istej partii stretávame.

Sylwia zjavne patrí k tým, ktorí majú potrebu rečniť a nie dávať sa s niekým do reči. Takých ľudí je asi dosť. Nielen v Poľsku, ale po celom svete.

Osamelých kvázi hercov, prekvapených tým, že po ich monológu, keď zažnú svetlo, je hľadisko prázdne. Lebo vo vzťahoch ide o interakcie, záujem o druhého človeka, spoločnú reč a nie o monológy.