Má vaša škola pravidlá správania sa?

 

Moja sestra robila roky v hotelovom manažmente v zahraničí. Keď sa vrátila na Slovensko a začala pracovať pre nový hotel, bola prvý týždeň zúfalá z toho, že zamestnanci chodia oblečení, ako chcú. Povedala som jej, aby zobrala pero a papier a spísala všetky pozície v hoteli a potom aby dopísala, čo je náplňou práce každej pozície. No a nakoniec si ku každej pozícii poznačila vhodné oblečenie a celkovú upravenosť.

Potom som jej poradila, aby vyhodila slovné zbytočnosti a urobila krátky manuál pre každú pozíciu tak, že keď sa ním pracovníci hotela budú riadiť, bude na ich celkovej úprave zovňajšku vidieť, akú pozíciu zastávajú. A nakoniec som jej dodala odvahu, aby to odprezentovala ostatným zamestnancom. Keďže majú teraz jasné pravidlá, na dlhé roky je všetko vyriešené.

Toto mi chýba v školstve. Jasné pravidlá správania sa, obliekania a úpravy zovňajšku pre zamestnancov školy a žiakov.  Áno, existuje vnútorný poriadok školy, no časté reakcie sú také, že kto by sa podľa neho správal alebo ho nebodaj čítal. Raz som išla po areáli školy na stretnutie s pani riaditeľkou.

Pred budovou som stretla žiakov s pani učiteľkou. Nikto ma nepozdravil. Cez areál prechádzal starší pán, tiež ho nikto nepozdravil. Nedalo mi to a spýtala som sa pani riaditeľky, prečo ich žiaci a zamestnanci nezdravia hostí. Pani riaditeľka by sa v tej chvíli upísala asi aj diablovi, že ich žiaci aj učitelia zdravia, no realita bola iná. Inokedy som zase dostala otázku, kto má koho pozdraviť prvý, či učiteľ riaditeľa alebo opačne, a ako často počas jedného dňa.

Na školeniach vidím, že učitelia majú záujem o pravidlá správania sa, no nemá im kto ponúknuť školenie. Na osobných stretnutiach sa veľa pýtajú. Často ani nevedia, že iné sú pravidlá pre kontakt zamestnanca školy so zamestnancom školy a iné v prípade, ak sa učitelia stretávajú s rodičmi.

Aj napriek tomu, že súčasťou etiky aj estetiky, ktoré sa na školách vyučujú, je i spoločenská etiketa, nemá v školách svoje miesto. Ak si dieťa vyberie etiku, navštevuje ju roky, a čo sa naučí z pravidiel správania sa? Je len na súkromnej iniciatíve učiteľa etiky a iných vhodných predmetov, ktoré by mohla etiketa obohatiť, či sám si naštuduje problematiku a akým spôsobom ju do svojho učebného plánu zakomponuje.

Škola má vzdelávať a rodina vychovávať. Žiaľ, nie každá rodina je pripravená svojím príkladom vychovávať džentlmenov a dámy a rodičia očakávajú, že tieto zručnosti naučí deti škola. Prečo nie. Vedieť sa správať je o výchove, no aj o vzdelaní. Spoločenská etiketa (pravidlá správania sa, zvyky a tradície spoločnosti, v ktorej sa nachádzame) by mali byť samostatným predmetom v škole. Ideálne aspoň rok na prvom a rok na druhom stupni základnej školy. Vedieť sa správať patrí ku každému človeku bez ohľadu na vzdelanie, plat, pozíciu…  Každému len prospeje, ak bude mať možnosť priamo v škole či v rodine prakticky si vyskúšať informácie získané zo školských lavíc.  

Známka zo správania na vysvedčení má odzrkadľovať úroveň zručností v spoločenskom kontakte a morálne a etické zásady. Tak si ju vysvetľujem. Vzhľadom na počet jednotiek zo správania v slovenskom školstve by sme mali mať spôsobné obyvateľstvo. Je však to tak?

Slovensko objavuje duálne vzdelávanie, no nič nové na našom území. Nielen firma Baťa bola v minulosti jeho propagátorom. A viete, že v Baťovej škole práce, čo bola v podstate učňovská škola, sa vyučovala aj spoločenská etiketa? Objavíme dobré spôsoby a privedieme ich do všetkých profesií a odvetví práce a do spoločenského a rodinného života? Mať dobré spôsoby nie je o tom, do ako materiálne zabezpečenej rodiny sa narodíme. Je to o rozhodnutí.

 

(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Vychovávam zo syna džentlmena)

 

 

Prečítajte si aj Vedieť sa ospravedlniť…

 

 

Ženy v meste