Malá sebecká krajina

 

V zmenárni sme mali ženu, ktorá musela nedávno utiecť zo Sýrie. Ušla v momente, keď už z okna svojho domu videla tanky a streľbu počula príliš blízko. Opustila krajinu a jej občiansku vojnu so štyrmi deťmi, každý si mohol z domu vziať len to, čo sa zmestilo do príručnej batožiny do lietadla – 25 kíl z celého života. Otec musel v Sýrii ostať, už nemal na letenku pre seba, pretože peniaze prepadli v banke.

Určite by vás ten príbeh oslovil a dojal, lebo by ste si spolu so ženou predstavili seba, ako musíte v 21. storočí utekať s deťmi z krajiny, aby ste si zachránili holý život. Z krajiny, kde už zomrelo 220-tisíc ľudí, kde žije 80 percent pre vojnu v chudobe a kde sa dĺžka priemerného veku skrátila o 20 rokov.

Určite by ste súcitili so ženou, ktorá musí po rokoch dobrého života začať úplne odznova, hoci za nič z toho, čo sa deje, nemôže. Určite by vás ten príbeh dojal, pretože tá žena bola Slovenka.

Nie som si istá, koľkých by ten príbeh dojal, ak by išlo o Sýrčanku so štyrmi deti. Alebo dokonca o muža Sýrčanky, ktorý by ušiel prvý a potom sa snažil pre svoju rodinu nájsť v inej krajine bezpečie a živobytie.

A vôbec netuším, prečo reagujeme na príbeh Slovenky a Sýrčanky na úteku tak rozdielne. Odkedy je Slovensko samostatnou republikou poskytlo podľa štatistík ministerstva vnútra z viac ako 58-tisíc žiadostí o azyl len 650 – za 22 rokov. Takže akákoľvek diskusia o 785 utečencoch, ktorých by sme podľa Bruselu mali prijať zo Sýrie a Eritrey, nie je založená na našich vlastných skúsenostiach. Len na strachu, emóciách a sebeckého pocitu vlastnej bezpečnosti, keď si ľudia stádovito sharujú videá s utečencami, ktorí v zúfalstve robia zúfalé činy.

Pardon, zabudla som na kalkulačku Richarda Sulíka, do ktorej sa zmestia všetky veličiny, len hodnoty nie. A pravdaže na veľké posolstvo ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý povie, že povinná solidarita je mimoriadne škodlivá.      

Vlastné skúsenosti s utečencami nemáme. Veľké krajiny ich majú. Im vychádza, že prisťahovalci sú vo veľkej väčšine ekonomickým prínosom pre krajiny, ktoré príliš rýchlo starnú a nevedia si vlastnými silami udržať sociálny systém. Utečenci, ktorí dostanú azyl a môžu pracovať, väčšinou neberú prácu iným, ale robia tú prácu, o ktorú miestni nemajú dlhodobo záujem, lebo je málo platená. Spoločnosť obohacujú zvykmi či kuchyňou, napríklad tak, že si u niekoho kúpite pravý, nie slovenský kebab.

Na tých, ktorí by nedodržiavali zákony krajiny, platia rovnaké postupy ako na Slovákov, ktorí zneužívajú sociálny systém, kradnú, zabíjajú alebo by ich lákal terorizmus. Dobre nastavený štát si s nimi poradí bez ohľadu na národnosť.   

Slovenka, ktorá ušla zo Sýrie, hovorila o jej Sýrčanoch v dobrom. Dlho opisovala, ako sa dokážu podeliť aj o to málo, čo často majú. Od malička ich učia, že čo dajú iným, to sa im vráti.

Nám sa vráti to, čo nedávame. Solidarita u nás nebude povinná, kalkulačky si vezmú všetci politici a malosť krajiny, ktorá toľkokrát vo svojich dejinách žila zo solidarity druhých, môžeme začať vyvážať.

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší. 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.