Ženy v meste
Mám sa super, už opäť lietam

Mám sa super, už opäť lietam

Pocit beztiaže, uvoľnenia, keď sa telo kĺže po hladine. Pocit eufórie, keď sa hlava ponorí pod vodu, otvorím oči a sledujúc modré dno bazéna, vznášam sa ako v sne. Lietam.

Redakcia Žien v meste · 23. júna 2017 · 2 min čítania

 

Stalo sa to, čo sa zdanlivo stáva iba vo filmoch – doslova sme do seba vrazili pri vchode do nákupného centra. Trvalo mi nejakú sekundu, kým som si uvedomila, že ju síce poznám, ale netuším, do ktorej etapy svojho života ju mám zaradiť. Ľudská (či iba moja?) pamäť je krátka.

„Ako sa máš?“ nečakala na odpoveď a vychrlila na mňa klasické sťažnosti stereotypom unaveného človeka stredného veku so stabilným zamestnaním, partnerom, bydliskom, takmer splatenou hypotékou a deťmi v puberte. Nič, čo by zaujalo. Nič, čo by potešilo. Kým som jej stihla potvrdiť, že môj životný status by sa dal vyjadriť podobne, spýtala sa:

„Ozaj, čo tá permanentka, čo sme ti kolektívne venovali? Dobre sme kúpili?“

Tentoraz som priestor na odpoveď dostala, ale nevyužila, v hlave mi totiž splašene rotovalo: Permanentku? Akú permanentku? Našťastie, spoza rohu práve vychádzal autobus, rýchlo som sa rozlúčila a rozbehla som sa… no, rozbehla, v tomto prípade ide o silný eufemizmus, čo mi opäť pripomenul, akú mizernú mám kondičku…permanentka! Permanentka do plavárne! Už viem, venovali mi ju kolegyne, bývalé, bolo to takmer pred rokom, tie voľné vstupy som využila snáď zo dva razy.

Keď som ju doma vyhrabala spod sutiny účtov a všelijakých papierov, moje odhodlanie zlepšiť si kondíciu opadlo. Osem voľných vstupov, to by som musela byť v bazéne dvakrát do týždňa, aby som to stihla do dátumu vypršania platnosti. To by som musela toto a tamto a ešte ono…

Toto, tamto aj ono napokon prehrali. Dala som to. Dvakrát do týždňa v bazéne. Pocit beztiaže, uvoľnenia, keď sa telo kĺže po hladine. Pocit eufórie, keď sa hlava ponorí pod vodu, otvorím oči a sledujúc modré dno bazéna, vznášam sa ako v sne. Lietam. Ako málo občas stačí k radosti. Potlačiť niekoľko dotieravých „nedá sa, nemám čas, nestíham“ a nahradiť ich jediným bezstarostným „nejako bude“. Ako málo stačí k tomu, aby som na otázku: Ako sa máš?, mohla odpovedať: Super, predstav si, už opäť lietam.

Zapamätám si to? Ľudská (či iba moja?) pamäť je predsa taká krátka.

    .

Prečítajte si aj Nie je to koniec sveta

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026