Maratón je víťazstvo nad vlastnou hlavou

 

Ak beháte, alebo sa na beh ešte len chystáte, určite mi dáte za pravdu, že všetko čo chceme dosiahnuť sa začína v našej hlave, beh nevynímajúc. Už som sa o tom párkrát presvedčila, naposledy včera na košickom maratóne. Prežila som si polmaratón s vlastnou hlavou, na konci ktorého bolo víťazstvo, pri ktorom som sa neubránila slzám dojatia z vlastného výkonu.

Chystala som sa bežať svoj piaty polmaratón, psychicky som sa cítila úplne v pohode, ani jeden rok predtým som nemala toľko natrénované ako teraz, predštartový stres sa vôbec nekonal, čo bol tiež rozdiel oproti predchádzajúcim rokom. Ideálne nastavenie pred ťažkým výkonom v štýle, nebudeš riešiť čas a pôjdeš si to len s ľahkosťou užiť. 21 kilometrov nie je ani úplne najviac, ale ani málo a na takýto výkon je potrebné už trochu potrénovať. Mala som so sebou svojich rodičov, pre ktorých je tento maratón už po viac rokov naším spoločným rodinným výletom v Košiciach a všetci sme sa tešili ako po zaznení Vivaldiho štyroch ročných období vybehnem a oni ma budú sledovať počas trate a hrdo vítať v cieli.

 

Prečítajte si

Bývať či nebývať s frajerom?

 

Prvú polovicu trate som išla opatrne, lebo pri takýchto dlhších tratiach je najväčšie umenie bežca rovnomerne si rozdeliť sily a neprepáliť začiatok, naopak udržať si rovnomerné tempo, prípadne ku koncu ešte zrýchliť, ak telo dovolí. Keďže bolo teplo, to bol asi prvý fenomén, ktorý som podcenila a zdalo sa mi zbytočné už na šiestom kilometri zastať na občerstvovačke a doplniť tekutiny. Na ďalšej, ktorá bola na ôsmom kilometri som už dobiehala s jazykom ako kravata a neuveriteľným smädom. Blížiac sa k desiatemu kilometru som pocítila, že moje črevá a žalúdok sa rozhodli ma potrestať za takýto nezodpovedný prístup a prvýkrát na takomto podujatí som ocenila prenosné WC pri trati. A nebola som jediná ….

Vedela som, že ďalšia občerstvovačka bude na dvanástom kilometri, tak som vyrazila na trať v presvedčení, že už mi nič nebráni ďalšiemu výkonu. Blížiac sa k dvanástemu kilometru som pochopila, že môj žalúdok odmieta prijať aj potrebné tekutiny a posiela ich späť odkiaľ prišli … Tento obraz už videli aj moji rodičia pri trati a prichádzajúc k nim zaznela reálna otázka, či si trúfam pokračovať. Táto otázka bola na mieste, pretože presne tento istý vnútorný boj som zvádzala sama so sebou. Zašla som k občerstveniu, znovu doplnila tekutiny, vybrala z vrecka hroznový cukor a rozpúšťajúc ho v ústach som bojovala sama so sebou. Vtedy som si uvedomila, že som sa rozhodla svojím štartom podporiť detičky z košickej onkológie a predstavila som si, aké situácie musia zažívať oni v boji so zákernou rakovinou a to celkom nedobrovoľne ….

V tej chvíli som vyhrala svoj súkromný maratón a rozhodla sa, že aj keby som mala len dokráčať, tento pretek nevzdám. Pomaly som sa rozbehla, zakývala našim a dala si ešte jeden hroznový cukor. Keď ma čakali na pätnástom kilometri tak som im už z diaľky kričala, že aj keď dokráčam, môžu ma čakať v cieli.

Krásny moment som zažila ešte približne na sedemnástom kilometri keď sa žalúdok znovu pokúšal premiestniť vyššie smerom von a ja som zastala aby som ho ukľudnila. Všimol si ma dôchodca, ktorý stál pri trati, zobral ma za ruku a asi dvadsať metrov so mnou pobehol povzbudzujúc ma, aby som nezastavovala. To sú momenty, ktoré vás neuveriteľné povzbudia a zrazu máte pocit, že o to viac to musíme dať.

Keď som míňala dvadsiaty kilometer a vchádzala na košickú hlavnú ulicu, ktorú lemovali davy ľudí vedela som, že tento polmaratón sa bez ohľadu na čas zapíše ako moje doteraz najväčšie víťazstvo nad vlastnou hlavou a nesmelo potichu som sama sebe povedala, aká som na seba hrdá a pri preberaní medaily som sa neubránila slzám dojatia. Výsledný čas, hoci v tej chvíli nepodstatný bol nakoniec iba o pár minúť horší ako predchádzajúce. Aj tomuto ma učí šport. Bojovať, s vlastnou hlavou, vlastným telom a zistiť, že keď si človek myslí, že je už na dne a najradšej by všetko vzdal, ešte len vtedy objaví aká sila sa v ňom skrýva. Toto nie je ukážkový príbeh, ako sa hnať cez mŕtvoly, keby som bola cítila že idem za čiaru, asi by som to naozaj so cťou za pár hodín odkráčala, ale myslím, žeby som to aj tak nevzdala.