Masky, ktoré nosia ženy

 

Veľkú časť života nosíme masky. Začne to niekedy v detstve. Brávala som si na seba masku baletky, princeznej, keď som niečo vyviedla, maskovala som sa za dobré a poslušné dievčatko. Klamala som telom.

Neskôr v období puberty som si na seba brávala masku staršieho dievčaťa. Chcela som byť v dvanástich dospelá. Vysoké opätky aspoň po byte, mamine šaty, začala som pravidelne navštevovať jej skriňu a každú nedeľu hľadala niečo, čo by som si predsa len už mohla obliecť do školy.

V pätnástich prišlo čierne obdobie. Zmenila som sa na temnú intelektuálku, hľadajúcu sama seba. Zavrela som sa do svojho sveta, kde mi robili spoločnosť Kafka, Joyce, Dostojevskij a Depeche Mode. Zahalená do čiernej, na tvári nakreslená maska v podobe temných tieňov a bledého rúžu. Miestami som vyzerala ako keby som už nejaký ten piatok nebola na tomto svete.

Depeche obdobie vystriedala maska hippies a batikovanie. Mojím spoločníkom bola obľúbená farba Dúha, ktorou som systematicky farbila dlhé sukne a vyrábala batikové šatky a tričká. Tvár totálne bez make-upu zahaľovali obrovské slnečné okuliare zo 60-tych rokov. V ušiach mi hral Beatles a Doors. Kafku nahradila kniha Nikto to tu neprežije od Jima Morrisona a nekonečné množstvo poézie.

Vysoká škola ma zmenila na uvoľnenú žúrmenku, hoci tieto obdobia sa striedali s existenciálnymi depkami, kedy som hltala Silviu Plathovú a Virginiu Woolfovú a bola tak trochu feministka. Väčšina mojich dní začínala v Café Gallery a končila vo filmovom klube Nostalgia.

A potom prišli ďalšie masky: intelektuálku vystriedala uponáhľaná manažérka v reklamke, potom manželka, matka, uponáhľaná pracujúca matka…nespokojná manželka, stratená manželka a matka.

Zlom prišiel, keď som mala asi 33. Kristove roky sa tomu hovorí. Mala som pocit, že život pod maskou, hoci mi pomáha niekedy prežiť, už neunesiem. Musím sa skúsiť pozrieť pod ňu. Tak som sa pomaly začala zvliekať ako cibuľa z vrstiev ktoré som na seba nabalila. Teraz po 7 rokoch sa konečne začínam podobať na seba a snažím sa žiť zväčša bez masky. Ubrala som make-up, prestala predstierať a začala sa chovať viac ako ja. Albert Camus povedal, že po tridsiatom roku života má každý človek takú tvár, akú si zaslúži. Mne tá moja konečne začína vyhovovať.

 

Prečítajte si aj O chlapčenskom dospievaní

 

Ženy v meste