Materinský jazyk, žiadne ťuťu-muťu

 

Myslím si, že matka je tá, ktorá má svojmu dieťaťu odovzdať materinský jazyk, v mojom prípade slovenský. Až neskôr som sa dozvedela, ako vhodne naučiť deti cudzí jazyk, a jedna z podmienok, ktorá mi bola povedaná bola, že s jedným človekom si má dieťa spájať iba jeden jazyk a iba jednu metódu učenia sa. Takže som na to išla správne – matka odovzdá svojmu dieťaťu jej rodný jazyk.

Materinský jazyk sú slová, ktorým rozumiem. Sú to konkrétne slová, a preto som si povedala, že keď chcem zo syna vychovať zdatného rečníka, mal by mojim slovám rozumieť. Naozaj nemám rada, keď vidím, ako sa matka rozpráva s malým dieťaťom hatlaninou, a keď pri kočíkovaní dieťa div, že pomaly nevypadne z kočiara, čo ho tak nadhadzuje – ale o tom niekedy inokedy. Vtedy to vo mne všetko kypí a najradšej by som zasiahla. Nuž, ale každý si okopávame svoju vlastnú záhradku.

So svojím synom sa rozprávam, odkedy sa poznáme, zrozumiteľne. Žiadne ťuťu-muťu, ručička, nožička a podobne. Zdrobneniny výrazne obmedzujem. Povedala som si, že čím neskôr sa s ním začnem rozprávať ako s rovnocenným partnerom, tým neskôr začne rozprávať po slovensky a jeho prvé slová budú vlastne slovné nezmysly. Aj tak bolo. Rozhovoril sa veľmi rýchlo a prvé slovo bolo tata, mama bola až na druhom mieste. Celý deň som mu hovorila, čo všetko robím. Napríklad, že mu dávam novú plienku, utieram riťku, krémujem ju, zapínam plienku a obliekam ho. Komentovala som farby, ktoré mal na oblečení, obrázky.

Počas prechádzky som v očiach iných vyzerala asi zvláštne, pretože som sa s ním tvárou otočenou do kočiara rozprávala a hovorila mu, kam ideme, čo tam budeme robiť, ako sa volá ulica, po ktorej práve prechádzame. Výborné bolo, že mi to vlastne poradila moja mama. Moji rodičia tiež neustále rozprávali na vnuka, až kým sa nerozhovoril a nevyústilo to do rozhovoru. Suseda v ulici mi vravela, že keď ide dedko s vnukom popred jej dom, počuje len štebotanie. Že sa stále rozprávajú.

Synovi som spievala, až kým mi nepovedal: „Mama, prestaň. Mama, buď ticho.“ Spievala som pri kočíkovaní, v aute, doma. Doteraz si spoločne spievame, keď sa hojdá napríklad na hojdačke. A čítala som mu básničky, riekanky. V tomto je moja mama ako zdravotná sestra, ktorá roky pôsobila aj v jasliach, nevyčerpateľnou studnicou, no ja som ich radšej čítala.

Okrem klasickej hudby som mu púšťala aj cédečká s rozprávkami, aby vnímal počas dňa slová, počul hlasy aj iných ľudí, nielen môj. No a po niekoľkých mesiacoch som mu začala púšťať aj cédečká s pesničkami v angličtine.

 

(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Vychovávam zo syna džentlmena)

 

Prečítajte si aj Som pohodlná mama

 

Ženy v meste