Matky a hrdinské sk(r)utky

Takto koncom leta si niekedy spomeniem, ako som v puberte mamu trápila otázkami, kde bola, ako prežívala a aké hrdinské skutky konala v auguste ´68, keď k nám prišli okupanti.

„To ste fakt netušili, že sa niečo chystá? Prekvapilo vás to? Prečo ste tu zostali? Čože? Ty s otcom ste nikdy ani len nepomysleli na to, žeby ste emigrovali?“

Atď., atď., atď. A mama mi zakaždým rozprávala, aká bola v tých časoch šťastná a zamilovaná do svojho muža, môjho otca. Ako spolu bývali v podnájme, tlačili sa na jednej posteli a izba bola uzučká, tmavá, neútulná. Ako musela nastúpiť do práce, lebo materská dovolenka bola krátka a mňa musela nechať u babky aj preto, lebo ich domáca neznášala deti.

Hovorila o tom, ako sa chodili takmer denne pozerať na stavbu paneláku, kde do bytu, na ktorý zložili zálohu, v detskej izbe onedlho pribudne ešte jedna postieľka. Aj o tom, že cez známu, ktorej otec maľoval byt, mala sľúbenú luxusnú, tmavú a super lesklú obývačkovú „stenu“ a elegantnú sedačku, predstav si, dovoz z Rumunska!

„Hrdinstvo? Bola som šťastne vydatá mladá mama. Po večeroch som lepila chemlonové strapce na látku, ktorá mala raz prikrývať našu manželskú posteľ a v duchu som kombinovala farby, v ktorých bude ladiť kuchyňa. Verila som, že môj život bude prechádzka ružovou záhradou,“ vzdychla a dodala, „taká naivná som bola.“

Na mamine hrdinské činy predsa len prišlo, a to krátko po tom, čo sa okupanti a ich tanky stiahli z ulíc. Zostala sama, na krku dve malé deti a dve pracovné šichty denne, aby nás uživila. Nie vždy a všetko zvládla s nadhľadom, bravúrou a eleganciu. Chápať som ju začala po rokoch. A ešte viac vtedy, keď sa ma moja dcéra čoraz neobytnejšie pýtala:

„Ty si nikdy nechcela emigrovať? Ako si tu mohla žiť? A to ste fakt netušili, že sa niečo chystá? Prekvapilo vás to? Čo si robila? Kde si vtedy bola?“

Atď., atď., atď. A ja som na jej otázky odpovedala, že moje spomienky, ktoré sa viažu na rok ´89 a „nežnú“, sa krútia okolo tehotenstva a pôrodu, zariaďovania bytu, ktorý som, našťastie, zdedila, takže sme nezostali na ulici. Na zháňanie postele, aby sme mali kde spať. Na riešenie existenčných otázok, či s dieťaťom vyžijem iba z materskej.

Verím, že dcéra ma raz pochopí. Rovnako tak verím, že ona svojím deťom bude rozprávať iba o svojich hrdinstvách, úspechoch a ružovej záhrade a nie o zmenách, ktoré sa nie vždy dajú zvládnuť s nadhľadom, bravúrou a eleganciu.