Matky synov vedia

Vždy som sa smiala na historke kolegyne, ktorá mi rozprávala o svojom nákupe v potravinách. V momente, ako do košíka dávala 50 rožkov, prišla k nej istá pani s otázkou, či ide robiť žemľovku.

Kolegyňa jej milo odpovedala, že žemľovku robiť nebude. Len má doma dvoch dospievajúcich synov a okrem päťdesiatich rožkov im ide ešte kúpiť takmer kilo šunky. Smiala som sa nad tým, ako zveličuje. Toto predsa nemôže byť pravda.

Päťročný syn a 50 rožkov

Mám syna a hoci má iba päť rokov, mám pocit, že pomaly ale isto smerujeme aj my k päťdesiatim rožkom. Keď som podávala žiadosť o osvojenie, povedala som psychológovi na adopčnej príprave, že zrejme budem lepšou mamou dievčatku.

Mala som zo seba taký pocit. Predsa len – od malička si na bábikách trénujete, ako sa češú dlhé vlásky a obliekajú sukničky. Keď mi zo sociálky telefonovali, že majú pre mňa chlapca, zháčila som sa. Budem ho vedieť vychovávať? Budem sa s ním vedieť hrať jeho hry? Dokážem držať krok s jeho chlapčenským pohľadom na svet?

Môj syn pred chvíľou zaspal a ja som ho bola zakryť paplónom s obrovskými dinosaurami, lebo sa zase odkopal. Cestou som zakopla o batmanovské lego a nad posteľou som opätovne priliepala odlepeného „Spájdermena“. Vymaľoval ho a strčil nad posteľ, aby sa v noci nebál. Ponožky boli zase na zemi a tepláky tiež.

Už viem, aké kladivo mal Thor,  povolila som, aby si také s kamarátom skúsil vyrobiť. Lomidreva v Slovenskom národnom divadle videl celkovo šesťkrát a Milan Ondrík s budzogáňom naháňajúcich drakov je naším rodinným národným hrdinom.

Rezignovala som na to, že bude vyrastať bez hračkárskych zbraní – už má doma dva plastové pištole a predtým, než zaspal, sme lietali po byte a šermovala som sa s ním penovým mečom. Viem, ako dokáže skríknuť GODZILLA, niekedy sa na ňu sama mením.

Zvlášť v momentoch, keď sa hrá na kuriéra a roznáša po celom byte krabice od lega so všetkými „spájdrmenmi“ v sérii. Tých krabíc má asi trinásť a nedovolí vyhodiť ani jednu. Ovládam všetky druhy dinosaurov a som expertkou v menách psov v Labkovej patrole.

Držať krok so synom

Kým zaspal, musela som fúkať jeho rozbité kolená a doudieraný chrbát, lebo sa včera rozhodol byť skateboardistom a Požiarnikom Samom v jednej osobe. Občas myslím na našich susedov, či sú hluchí alebo prehnane slušní a boja sa nám zaklopať, keď dupe po byte napodobňujúc cval koní. Dávam pusu na jeho vystrihané vlásky na ježka a fakt si už neviem predstaviť, že by som mala zapletať vrkoče dcére.

O apetíte radšej  pomlčím. Dnes mal plávanie a na večeru dal tri a pol chleba vo vajíčku s dvoma pohármi mlieka. Keď sa ráno nezobudím, tak v noci zjedol aj mňa. Kolegyňa mala pravdu a už chápem, prečo mala dve práce. Aj ja mám. Môj svet sa zmenil. Má päť rokov a kraľuje mu.

Včera mal narodeniny a pýtal sa ma,  či sa už môže ženiť. A po pár minútach sa na mňa obrátil s otázkou, či sa už môže konečne narodiť mne, keď raz zomrieme a opäť prídeme na svet. Alebo či si preňho zase prídem do domčeka, keď ho porodí iná teta. Hanka v škôlke mu vraj hovorila, že keď zomrieme, narodíme sa znova.

Musím ísť spať. Ráno mi skočí do postele s revom orangutana a bude sa chcieť štekliť. Nijaké nežné túlenie, to prichádza iba raz za uhorský rok. Vtedy si to užívam na dlhý čas dopredu. Bude vyostrená vankúšová vojna, v ktorej budem musieť zase prehrať a fingovať, ako ma tá prehra mrzí.

Ale celé je to dobré. A verím, že zatiaľ s ním držím krok, aj keď chlapčenské LEGO 5+ mi už dáva zabrať. .