Medvede

 

V Bojniciach zastrelili medveďa, lebo zatúžil po slobode. A tým sa stal neposlušným, agresívnym, nevhodným na spolužitie s človekom.

V slovenských horách strieľame medvede, lebo prichádzajú až k samotným obydliam ľudí ako ku komore a jedlo z kontajnerov si jednoducho vyberú.

Túlam sa teraz tatranskými chodníkmi, pravdaže, len takými tými civilizovanými, nie som nijaký turista. A na mnohých cestičkových  križovatkách „dopravná“ značka, Pozor, medveď.

Nuž , veď hej, ak si tadiaľto, celkom blízko chát a chatiek a domov vykračuje aj maco, treba sa mať na pozore. Ten by asi so mnou na kávu do najbližšej koliby nezašiel! Postojím teda pri značke, porozhliadnem sa vôkol seba a zisťujem, čo toho chlpáča pritiahne až sem! K dosť veľkému nebezpečenstvu. Pretože podľa mňa už niekto chýba z každej medvedej rodiny. Chýba mama medvedica, tato maco, alebo i mláďa, ktoré strčili niekde do zoologickej záhrady.  Nuž áno, chýbajú! Natrafili na človeka so zbraňou! A čože je medvedia sila proti niekoľkým presne miereným výstrelom!

Obzerám sa vôkol seba a už ja vidím dôvod takýchto značiek. Veľké farebné kontajneri povedľa dvoch, troch neveľkých tatranských činžiakov s rozdžavenými bruchami plnými kostí z kureniec, ohlodaných rebier z ošípaných… No a popri nich vari aj zo desať plastových vriec s potravinovými odpadkami. Niektoré uviazané, iné nie. 

Pozvánka nielen pre medvede. Pozvánka pre obrovské muchy, čo štípu deti aj dospelých, pre ovadá, pozvánka pre červy a chrobač…

Preplnené plastové vrecia pri kontajneroch  niekde v Tatrách sú veľkou módou. Neviem, ako často prichádzajú smetiari a vyčistia kontaminované prostredie našich veľhôr, no pravda je, že upratané nevidím ani ráno. Smetí pribúda, smradu tiež… A tak my, ľudia kráčajúci vôkol, prenikavú živicu borovíc a vysokých smrekov necítime. Medvede však majú na vec celkom iný názor. Ak zavetria kontajnery, už ich nič nezastaví. Milujú pach mrcín.

Na návštevu obydlí a našich polí majú medvede aj ďalší dôvod. Lesy sú plné ľudí, čo sa správajú ako na železničnej stanici. Veď len si predstavte, že napríklad cez Malú Fatru prejde denne tridsaťtisíc aut. Fajnové, nie?

Medveď má najväčší mozog zo šeliem a v živote si dokonca pomáha nástrojmi. Je to mimoriadna bytosť, ku ktorej by sme sa mali správať s rešpektom a umožniť mu v lesoch pokojný život.

Na našej planéte žije dvestotisíc medveďov. Na Slovensku tisícdvestopäťdesiat. Tie svetové sú na vyhynutie, našich je vraj navyše. Aká to logika? Sme predsa obyvateľmi rovnakej planéty. Či nie?

Myslím si, a to teda nechcem hovoriť odborníkom do remesla, toto. Postaviť k bytovkám riadne zabezpečené kontajneri, naučiť ľudí správať sa k svojmu životnému prostrediu civilizovane a nenechávať odpadky naverímboha pohodené vo vreciach by bolo určite užitočnejšie, ako medvede strieľať. A je jedno kde. Pretože aj v Bojniciach zlyhal človek, platilo však zviera. Rovno vlastným životom.

A ešte niečo. Viete čo robiť, ak mrmláča predsa stretnete? Neurobte nijaký prudký pohyb a pokojným hlasom hovorte čokoľvek. Možno by pomohol napríklad Otčenáš.    

 

Prečítajte si aj Štvorkári

 

 

Ženy v meste