Miera sexizmu je len taká, akú dovolíme

Mala som 16 a doteraz si pamätám, že to bolo v District line londýnskeho metra, keď som vystupovala na Piccadilly circus. Na schodoch ma zastavil pohľadný muž, mohol mať okolo tridsiatky a išiel zrejme z práce. Spýtal sa ma, veľmi slušne, či by sme neskočili na drink.

Rovnako slušne a s úsmevom som mu odpovedala, že mám 16. Nasledovalo absolútne zdesenie v jeho tvári a asi 5-minútové ospravedlňovanie sa, že nemal tušenia, a že je to absolútne nevhodné a mrzí ho to. Jeho reakcia ma šokovala.

Na Slovensku totiž už od mojich štrnástich rokov pravidelne muži od 30 do 60 cmukali, pískali, komentovali, vykrikovali. Rozčuľovalo ma to už vtedy, a na ulici to každý považoval za úplnú normu. V Londýne týpek síce môj vek neodhadol, ale zareagoval ideálne a správne. Iný kraj, iný mrav.

Diskusia o obťažovaní naberie trocha iný rozmer, keď sa o nej rozprávate so Slovenkami, ktoré žili alebo žijú v civilizovanejších krajinách. Popisujú vám kultúrny šok, keď sem prídu na prázdniny zo Škandinávie alebo Británie. Šokuje ich level sexizmu, na ktorý prosto nie sú zvyknuté. Argument, že muži sú proste takí, sa totiž končí na hraniciach. Závisí od toho, ako si to v krajine nastavíte.

Prečítajte si

O sexuálnom obťažovaní už nebudem ticho

Ľudia sa zvyčajne správajú podľa noriem, ktoré sú akceptované. Ak krajina akceptuje obchytkávanie, viac ľudí si dovolí obchytkávať. Ak toleruje kradnutie verejných financií, viac úradníkov si dovolí kradnúť. A ak toleruje rasizmus, viac ľudí sú rasisti. Tak to prosto funguje.

Počula som už aj príbehy vysoko postavených žien, ktoré prišli z európskych štruktúr s prestížnymi univerzitami späť do slovenskej diplomacie. Predstavte si ich šok v tvári, keď im starší neznámy a nižšie postavený kolega prvý raz na chodbe povedal, že má uhnúť s tým kufrom, mysliac na jej zadok. Krútia hlavou a hovoria vám, že ak by niečo podobné nahlásili vo svojej predošlej práci, pán by letel do minúty.

U nás sa ženy naučili, že nahlasovať to nemá zmysel. Nadriadení krčia ramenami v tom lepšom prípade, v tom horšom vám povedia, že ste hysterka. To, ako diskutujeme o sexuálnom obťažovaní, ženy sledujú. Pozorne. Bulvár zjednodušuje, zneužíva tému a necitlivo ju spracováva. Diskutéri nadávajú ženám, známe osobnosti sú v tom lepšom prípade ticho, v tom horšom urážajú ženy a zosmiešňujú ich svedectvá.

Tento týždeň som písala viacerým ženám, ktoré sa so mnou podelili o svoje príbehy. Neboli ničím brutálne, náš každodenný život – obťažovania v autobusoch, vlakoch, na ulici. Neznámi muži. Absolútna väčšina žien mi napísali, že pod svojím menom sa na zverejnenie svojho príbehu necítia, pretože čítali diskusie pod mojimi článkami a statusmi, a netúžia dostať rovnaký náklad.

Spomeňte si na to, keď budete diskutovať aj pod týmto článkom.  A spomeňte si na to, keď sa najbližšie budete čudovať, prečo sa ženy neozvú a nehovoria o tom.