Môj druhý filmový život

 

Pamätáte sa na revolúciu v roku 1989? Na divoké časy zmien v Československu? Na vzburu väzňov v Leopoldove? Na Havlove amnestie? Ja si na to spomínam len matne. Vtedy som žila v Poľsku a moja krajina prechádzala svojimi transformačnými problémami. Rada sa preto dozvedám, čo sa presne dialo v krajine, v ktorej teraz žijem. Zaujíma ma vaša história, novodobé dejiny a keďže sa chystá nový slovensko-český film Amnestie, ktorý bude mať premiéru o rok, rada si ho pozriem. O to radšej, že sa spolu s manželom mihneme v jednom zo záberov, pokiaľ ho, samozrejme, z filmu nevystrihnú.

A všetko sa to začalo takto: “Prijali by ste spolu s manželom ponuku zúčastniť sa nakrúcania filmu Amnestie?“ znela minulý týždeň otázka mojej známej. Keďže išlo o komparz, v ktorom sme mali hrať novinárku a fotografa, zdalo sa mi to zaujímavé a tak sme do toho išli.

Od šiestej ráno (a možno aj skôr?) je v kostymérni Slovenskej televízie veľký ruch. Hlavná kostymérka na mňa pozerá odborným okom, rýchlo berie do rúk sukňu a prikladá ju ku mne. Bože, také niečo si mám dať na seba? Ale poslušne sa obliekam. Veď sa má písať rok 1990. Našťastie sukňa sa kostymérke na mne nepáči, tak o chvíľu vyfasujem hnedý rolák a naň ešte sieťkovaný pulóvrik bez rukávov. K tomu nohavice a čižmy. Na dnes v Bratislave hlásia teploty do 30 stupňov, ale my sa tvárime, že je november. Paráda!

Keď na chodbe zbadám manžela a iné osoby prezlečené do dobových kostýmov, hneď mi je veselšie.

 

Prečítajte si

Zvláštne, sebecké časy

 

Mikrobusmi nás vezú na miesto nakrúcania. Ranné slnko už poriadne hreje. V centre mesta vzbudzujeme pozornosť iných, ale hrdo kráčame do galérie, kde sa o chvíľu dostaneme do úplne iného sveta. Všetci tu pobehujú, svietia silné lampy, na koľajách „jazdí“ kamera. Štáb odborníkov a štáb komparzistov. Dostávame pokyny, ako sa máme správať. O chvíľu sa medzi nás dostane hlavný hrdina, ktorého hrá Marek Vašut. On bude odpovedať na naše novinárske otázky. Akcia! Marek Vašut nás baví zaujímavými historkami. Keďže sa zvuk teraz nesníma, môže nám porozprávať všeličo. A aj rozpráva. V istom momente sa všetci máme usmiať, tak za každým razom vymýšľa nejakú zábavnú historku, aby nás pobavil. Profík! Keď sa točí po 12-krát, už sa vieme smiať na povel. Človek sa tu všeličo naučí a nazrie do úplne iného sveta. Vlastne v kruhu „novinárov“ sa cítime celkom fajn. „Kolega“ so starou kamerou, manžel so starým foťákom, ja v ruke držím dobový diktafón.

V prestávkach sa komparzisti rozprávajú o nejakom inom nakrúcaní. Vyzerá to, že sa viacerí poznajú. Neskôr sa dozviem, že pre niektorých je komparz životným štýlom a možnosť trocha si privyrobiť. „To by ste sa čudovali, koľko dôchodcov, trebárz aj bývalých policajtov sem chodí, medzi sebou si šíria informácie, kedy a čo sa točí,“ popisuje moja známa. V komparzistickej „mafii“ prevládajú ženy. Keď nás vezú naspäť do televízie, pozorujem jednu z nich. Pozná tu takmer všetkých. Pred chvíľou bola elegantnou dámou v klobúku, teraz je z nej sebavedomá žena, ktorá, ako vidno, si všetko v živote vybojuje. Zaujímavý svet. „Nemôžeme volať stále tých istých ľudí, lebo sa ich tváre opozerajú,“ vysvetľuje moja známa a dodáva, že niektorí, aby sa ich tváre neopozerali, sa vedia podrobiť riadnym zmenám alebo aj hrať tak, aby neboli zapamätaní.

Niekoľko hodín dobrodružstva sa končí. Potom minúta, možno dve vo filme. Kto vie? Ale zážitkov celkom dosť. Som rada, že hoci som pred 30 rokmi nebola súčasťou československých dejín, v druhom živote, aký mi dal film, som sa ich mohla zúčastniť. Už dnes sa teším na výsledok!