Ženy v meste
Moja najväčšia výzva

Moja najväčšia výzva

Odvážila som sa povedať manželovi všetko, čo ma ťažilo. Asi to nebolo tým správnym spôsobom a on na to nebol pripravený, ale vyriešilo to dlhotrvajúce nezhody v našom vzťahu, ktorý už bol len prázdnou škrupinkou bez obsahu. Výsledkom bolo to, že sme sa rozdelili a ďalej kráčame každý vlastnou cestou.

Redakcia Žien v meste · 24. mája 2019 · 2 min čítania

Odkedy si pamätám, tak som si neverila. Už keď som bola dieťa, nemala som rada súťaže akéhokoľvek druhu. Bola som presvedčená, že ich aj tak nikdy nevyhrám, tak načo sa snažiť. Do športových družstiev ma vyberali ako poslednú a ja som sa na každom  telocviku hanbila za svoju neschopnosť. Sebavedomie na bode mrazu ma sprevádzalo ďalej. Pekne som kreslila, aj som premýšľala nad umeleckou školou, ale neverila som, že by ma vzali, tak som ani neskúsila ísť na prijímačky. Aj som pekne spievala, aj som sa dobre učila, ale vždy som sa nechala presvedčiť, že to nie je až také dobré, aby som sa posunula ďalej. V puberte som sa stiahla do seba úplne a bola som presvedčená o tom, že som úplne nanič, ani chlapca som si nevedela nájsť.    Našťastie v 16 rokoch mi svitlo na lepšie časy, našla som si skupinu ľudí podobného zmýšľania pri dobrovoľníckych aktivitách. Tam som mala pocit, že niekam patrím a tým, že som robila zadarmo, nebol tam ani tlak na výkon a výsledky. Trvalo mi ešte dobrých 20 rokov, kým som sa naučila oceniť hodnotu svojej práce. Keď som sa zamilovala, dávala som zo seba všetko a nič som za to nežiadala. Túžila som po deťoch, rodine, hmotnom zabezpečení a to sa mi splnilo. Len vo vzťahu som sa poddávala a podrobovala vôli manžela. Bola som presvedčená, že tak to má byť, že ja zabezpečujem rodinu a on financie. Akurát som sa takýmto prístupom dopracovala k roli posledného článku reťazca, ktorý nemal vlastnú vôľu a len plnil priania iných.     

Prečítajte si

Ako som vyprevadila anjela

    Keď som mala 30 rokov a 3 malé deti, zasiahli môj život dve veľké rany. Diagnostika nevyliečiteľného ochorenia a smrť dieťaťa. Samozrejme, že som sa pýtala, prečo práve ja. Vtedy som ešte nepoznala odpoveď. Musela som sa k nej dopracovať postupne. Potrebovala som prejsť z role obete vlastného osudu do role aktívnej a začať o svojom živote rozhodovať. Zistila som, že ma tieto skúšky nezomleli ako by som očakávala. Našla som v sebe vnútornú silu, ktorú som ani sama nečakala. Postupne som sa učila  pracovať so svojimi emóciami a myšlienkami. Oči mi otvorila až technika bdelej prítomnosti. Vďaka nej som si uvedomila, že to, čo mi beží v hlave, nie je realita. Začala som sa dívať na svoj život inak.   Odvážila som sa povedať manželovi všetko, čo ma ťažilo. Asi to nebolo tým správnym spôsobom a on na to nebol pripravený, ale vyriešilo to dlhotrvajúce nezhody v našom vzťahu, ktorý už bol len prázdnou škrupinkou bez obsahu. Výsledkom bolo to, že sme sa rozdelili a ďalej kráčame každý vlastnou cestou. Mám pre nový začiatok ideálne podmienky, už stačí sa len vyrovnať s novou situáciou vo svojej hlave. To je tá najväčšia výzva. Ešte nemám dobojované, ale myslím, že som na dobrej ceste.
Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026