Moja ohybná mama

Prednedávnom som tu mala celý mesiac na návšteve mamu, tak som ju mohla lepšie pozorovať. Hoci má o dvadsaťtri rokov viac ako ja, je oveľa ohybnejšia. Nikdy nechodila do telocvične, nepamätám si, že by niekedy držala diétu. Génom asi svoju postavu a kondíciu nemôže veľmi pripisovať. Skôr to bude o povahe a o tom, čo jej nadelil život.

Ja budem mať toto leto štyridsať a tak som si spisovala na papier, aké to mala v tomto veku mama. Bola som  v poslednom ročníku gymnázia, moja sestra ešte na základnej škole. Boli tri roky po revolúcii a bolo dusno. Moja mama sa už piaty rok denne starala (rozumej prala, varila, upratovala, ošetrovala) o svojho ovdoveného otca, pomoc potrebovali už aj otcovi rodičia.

Starala sa o dom a veľkú záhradu, chodila do práce, šila nám oblečenie, každý týždeň bolo u nás napečené.  Vždy sme jej pomáhali, náš tato sa nebojí žiadnej, ani takzvanej ženskej roboty, ale aj tak bola celá logistika na nej.

Takto to pokračovalo ďalšie roky. Už sa nestarala len o jedného, viac-menej čiperného starčeka, ale o dvoch (medzitým ovdovela aj tatova mama), pričom jedného neposlúchalo fyzické a druhého duševné zdravie. Oboch doopatrovala. Stále kmitala a kmitá dodnes, hoci je už na dôchodku.

Mama sa drží v kondícii aj preto, že sa môže stať, že bude musieť opatrovať aj mňa. A je tu ešte moja dcéra. Niektorým ľuďom nebolo nadelené, aby im kĺby stuhli nečinnosťou a pohodlím.