Moja pravda o flirtovaní

Flirtovanie je korením všedného, každodenného života. Si teda myslím ja osobne. Keby ho nejakí ľudkovia dávno pred našim filozofovaním o niektorých prirodzených vzťahových veciach na svete nevymysleli, tak ja teda neviem.  Vlastne… Nevymysleli nie je presné označenie. Presné označenie je neobjavili, nezadefinovali.  Pretože flirtovanie je taká prirodzená vec, ako že Dunaj tečie napríklad cez Devín.

Pozrime sa však na flirtovanie pozornejšie. Aj na to, čo sa denne deje napríklad na našich pracoviskách. 

Prídeme do práce dosť otrávené, rozrušené, lebo veď… ráno pre nás začína oveľa skôr.  Malá hádka s partnerom, jasné, ide o to, kto popoludní vyzdvihne zo školy deti,  malá hádka s deťmi, jasné, ide o školu, raňajky, desiatu… to všetko  vyriešime, uhladíme, následky a napätie však zostávajú v dušu. Volá sa to zlá nálada. Takže, do práce prídeme trochu zachmúrené, podráždené.

Lenže koho v práci zaujímajú naše psychické stavy, dispozície, naša nálada? Nikoho. V práci musíme byť happy a ready, a príjemné a empatické…  nik nezráta, koľko energie nás stojí takéto správanie, keď by sme sa potrebovali prejaviť celkom inakšie. 

Odrazu však vojde kolega. Usmiaty, veď je muž, príjemný, všimne si našu kabelku, alebo sukňu, všimne si dokonca náš parfum. Všimne a pochváli, v očiach má pritom iskričku. Našou zdeptanou dušičkou sa odrazu preleje celkom iný pocit, iná energia, vztýčime hlavu a konečne si znovu uvedomíme, že nie sme nijaké nicky, že dobre vyzeráme a na ráno treba veľmi rýchlo zabudnúť.  Rozpačito  sa na chlapa pozrieme, trochu sa zháčime, s jemným úsmevom na tvári poďakujeme za kompliment…

Ak sa takéto niečo prihodí aj viac raz za deň, ja osobne to považujem za veľké požehnanie.  A naozaj by som rada poznala ženu, ktorá takýto flirt  neznáša, nemá rada, ktorej to nespríjemní chvíľu, deň…

Flirtom, tým jemným, neškodným, si pomáhame udržať sebavedomie, hrdosť, práve flirt nám pomáha uvedomiť si, že sme dobré baby a všelijakí suchí zákonodárci môžu tento kúzelný moment nazývať akokoľvek hanlivo, je tu pre nás.

Ja viem, niektorí tomu vravia aj harassment. Niektoré osôbky majú také nevyvážené duševné vibrácie, že ich dráždi všetko príjemné, smerujúce k nim samotným. A vyprosujú si osobnú komunikáciu s človekom , ktorý nepatrí do ich súkromného  teamu.  Ja si však myslím, že tieto týpky nedokážu prijať kompliment  s podtónom, vraviacim  „si fakt dobrá,“  ani od osoby najbližšej. Nedokážu s ňou flirtovať, nedokážu príjemne koreniť  všednosti  dní.

Odmeranosť niektorých ľudí je taká zdrvujúca, že by som z toho najradšej plakala. Veď len si predstavte človeka príjemného, veselého, takého, čo sa vás možno aj fyzicky dotkne, čo zalichotí, žmurkne… a hneď vedľa neho suchára celozrnného.  Kto z nich dokáže rozžiariť deň?  

Mám rada ľudí, ktorí vedia inteligentne flirtovať. Spríjemňovať  okoliu deň, navodzovať fajnovú náladu a poviem to na rovinu, v konečnom výsledku aj zatraktívniť samotný pobyt na pracovisku. Lebo viete. 

Čo ako človek svoju prácu miluje, čo ako ho napĺňa, sú veru aj ťažké chvíle. Také tie plné myšlienok, ako je všetko nanič,  ako je všetko  zbytočné… Na človeka veselého, flirtujúceho  sa však vždy možno  spoľahnú. S rozžiareným pohľadom podíde k vám, pochváli účes, náušničky, odstráni z pleca spadnutý vlas… a slnko odrazu vysvecuje, aj keď  nebo vyplakáva slzy veľké ako fazule.

Škoda, že flirt nie je momentom, ktorý dokážeme pochopiť a prijať všetci. Je akoby pre vyvolených, pre ľudí s otvorenou mysľou a s normálnym srdcom. Nie takým tým skameneným, tvrdým, nedobytným… Lebo podľa mňa takého srdca sa boja aj vlastné príjemné a hlboko ľudské myšlienky, nápady.  

Mám rada flirtovanie. Dokáže byť použiteľnejšie a účinnejšie, ako antidepresíva.