Moje dieťa je moja krv

Bližšia košeľa ako kabát. Toto staré porekadlo som zopár krát zachytila. Nikdy som ho nejako neriešila. V podstate mi akosi nedošlo, ako v živote funguje. Naši otcovia a matere veľmi dobre vedeli. Musím  iba zopakovať to ostrieľané nezažiješ – nepochopíš.

Keď som zistila, že má manžel milenku, moji svokrovci stáli pri mne. Nie pri svojom synovi. Dohovárali mu. Kričali. Plakali. Riešili. Pomáhali mi. Lenže on – lietajúci v oblakoch, bol úplne mimo. Nebolo s ním rady. Bol ako divoký kôň, ktorý sa nechcel skrotiť. Čím viac sa snažili, tým horšie. Iba viac ubližovania voči nim a voči mne. Hlavu mal plnú rád od svojej „milovanej“. Potom to však nabralo rýchly spád.  Keď videli, že si s tým nevedia pomôcť hádajte, na ktorú stranu sa postavili? Na moju? Kdeže! Na stranu synáčika. Ja som bola odrazu zlá. Zistili, že chyba je iba vo mne. Ja (iba ja!) som ten problém. S otvorenými ústami som nasávala, čo všetko som sa o sebe po toľkých rokoch dozvedela. Táto pätnásťročná etapa sa uzavrela. Koniec. Bodka. Ja som ako keby zmizla z povrchu zemského. S dotyčnou dámou sme si na Vianoce „prekľučkovali“ dvere. A bolo. Vymenili starú za novú.

Poviem vám úprimne, veľmi ma to šokovalo a ranilo. To som od nich naozaj nečakala. Mala som ich rada. Počas  tých rokov sme nemali konflikty, iba také maličkosti, ale to je v rodine prirodzené. A k tomu som bola ešte nevesta. Musela som bojovať sama so sebou. Trápila som sa. Ako len mohli? Nevedela som to pochopiť. Neskôr som pochopila. Aký otec, taký syn. Aj on mal „bokovky“. A ja som sa nezachovala tak, ako sa odo mňa očakávalo. Po polroku manželovho spolužitia s jeho priateľkou som podala žiadosť o rozvod. On nechcel. Moji svokrovci boli z toho pohoršení. Čo som si to dovolila?! Ja, že som dobrá manželka? Dobrá manželka čaká, aby sa mal ich synáčik kam vrátiť. Keby náhodou…

V živote je to proste tak. Každý je citlivý na svoje deti, aj keď toho vystroja viac než dosť. Zastávame, zjemňujeme, vyhovárame sa. Ako rodičia sa trápime. Rozmýšľame, kde sme pochybili. Zlyhali sme? Deti si všetok kapitál z rodiny vnášajú do svojich životov. Koľkokrát sa pristihnem, že poviem presne vetu ako hovorievala moja mamka, alebo  otec. V duchu za iba zasmejem. Veď sa správam ako oni. A keď som bola dieťa tak ma to vytáčalo do nepríčetnosti. Hlavne pri tých problémových situáciách zalovíme v pamäti  a fungujeme automaticky.

Všetci robíme chyby. Niekto väčšie, niekto menšie. Život nás pokúša a skúša. Je len na nás ako sa rozhodneme, aký postoj zachováme. To je najdôležitejšie. V mnohých prípadoch je to aj inak. Rodičia naozaj nemôžu za svoje deti, a naopak deti za svojich rodičov. Ale zakrývať špinu fóliou sa žiaľ nevypláca. Lebo keď sa to odkryje… Hotová katastrofa.

Dieťa a rodič. Silné puto. Puto, ktoré je dané. Je ťažké ho pretrhnúť. Aj keď niekedy aj na to príde. Ale aj po rokoch blúdime, hľadáme. Lebo… Moje dieťa je moja krv.

.

Prečítajte si aj Byť mamou je úžasné!