Moje posledné prvé sväté

Pripravujem svoju dcéru na prvé sväté prijímanie. Už som to raz absolvovala so synom. A ten milý pokorný biely okamih nadobudol presne rovnakú kontúru, ako pred pár rokmi. A tak si hovorím: Celkom dobre, že je to moje posledné prvé sväté prijímanie.

Keď som bola malá ja, komunisti sa postarali o to, aby som túto slávnosť absolvovala v utajení na opačnom konci Slovenska. Na tajnáša ubytovaní na fare s blízkou priateľskou rodinou, na Orave, v malom kostolíku. Šaty len tak, že by bolo, v hlave mašlička. Paradoxne, krása.

Dnes to zažívam u nás doma, na dedine, s mojimi deťmi. Musím povedať, že jednou z najkrajších a najmúdrejších vecí, aké sa u nás zaviedli, je použitie rúch ako odevu. Rúcha sú jednotné, dajú sa vypožičať na fare. Nikto nikomu nezávidí honosnosť, my nemáme starosti s nákupmi. Naozaj klobúk dole pred touto myšlienkou, ktorá vniesla do kostola zase aspoň trochu pokory a nematérie.

No niečoho sme sa zbaviť ešte nedokázali. Vždy sa to skončí nejakým menším sporom. Koľko dať peňazí, o akom čase to bude, kto v aký deň…Každý rok rovnako.

No najviac ma mrzí, že sme stále bieli a čierni. Neodoláme ani v takýchto chvíľach posmešným pohľadom a poznámkam na adresu Rómov. Rozdelíme sa aj pri upratovaní, aj pri sedení, aj pri všetkom.

Zažívam presne to isté druhýkrát. Rovno pod krížom.

Ale nádej tu je.

Možno sa nám raz podarí ďalší skvelý ťah, ako s tými rúchami. Zjednotiť pre tú chvíľu nielen vzhľad, ale aj myslenie. V pokore.

 

Prečítajte si aj Bratislava, odpusť!

 

Ženy v meste