Moralistické prelúdium bez dažďa
Príroda je múdra, vie čo robí. Túto vetu si opakujem, keď polievam záhradu, kam už niekoľko dlhých dní nekvapla ani kvapka ďažďovej vody. Aj vtedy, keď presviedčam svoj polozapchatý nos, aby vnímal májové vône a nie iba pach spálených pneumatík odvedľa
Redakcia Žien v meste · 11. mája 2018 · 2 min čítania
Vždy, keď vysoko nad hlavou začujem ich typický krik, pripomenú mi podvečerné mesto. Letne lenivé, s teplom sálajúcim z chodníkov, s typickým pachom, ktorý sa linie z kanálov. Mesto, ktoré sa práve v tú hodinu trošku upokojí, aby chytilo druhý dych, než rozsvieti nočné lampy a vchody do barov. Mesto, ktoré sa pred súmrakom stíši, aby lepšie vynikli hlasy. Hlasy dážďovníkov.
Vracajú sa k nám neskoro na jar a odlietajú priskoro pred jeseňou. Dovtedy však stihnú nalietať desiatky kilometrov, vysedieť mláďatá a vyviesť ich z hniezda. Neviem, či rodičia malých dážďovníkov, tak ako rodičia drozdíčat, dávajú pozor na mláďatá, čo sa učia lietať. Viem však, že dážďovníky k svojmu životu potrebujú slnko, teplo a najmä nekonečný priestor a výšky. Tam lovia, tam spia, tam krúžia vo svojich svadobných letoch. Donedávna som si myslela, že potrebujú aj dážď, dnes však už viem, že sa mu vyhýbajú. Počas obdobia dažďov buď hladujú alebo za potravou odlietajú niekoľko kilometrov od hniezd, kde zanechávajú mláďatá. A tie, aby bez rodičov a potravy prežili, upadajú do letargie, zminimalizujú dýchanie, pulz, telesnú teplotu.
Prečítajte si
Príroda je múdra, vie čo robí. Túto vetu si opakujem, keď polievam záhradu, kam už niekoľko dlhých dní nekvapla ani kvapka ďažďovej vody. Aj vtedy, keď presviedčam svoj polozapchatý nos, aby vnímal májové vône a nie iba pach spálených pneumatík odvedľa. A vetu si opakujem aj vtedy, keď zatváram okná, aby som nepočula všetky tie stroje, čo stavajú nové domy na mieste, kde ešte nedávno bol les, potok, lúka…
Možno by nás zachránilo, keby sme upadli do letargie. Zminimalizovali dýchanie, pulz, telesnú teplotu a takto počkali na časy, keď opäť zmúdrieme. Kým to príde, tak si aspoň podvečer, keď ruch na stavbe trošku utíchne, sadnem na dvor, vyložím si nohy, dolejem do pohára pivo a počúvam. Zatiaľ ešte kričia. Dážďovníky, čo nemajú rady dážď. Dážďovníky, čo k svojmu životu potrebujú priestor, vzduch a slnko. A ja bez toho dažďa už nejako vydržím.
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026