Môžeme mať prácu akú chceme?

Je množstvo tém, ktoré musí človek denne zaregistrovať, spracovať, utvoriť si na ne názor.  Tém politických aj spoločenských, a ktovie ešte akých. Mne okrem dvesto ďalších v hlave ustavične máta jedna najsilnejšia:  Vyberajme si školy podľa spoločenskej požiadavky, objednávky. Pretože inak sa všetci absolventi stretnú na úrade práce.

Svojho času, v roku prevratu, som sa na niekoľko týždňov, presne na päť, služobne ocitla v Severnej Kórei. Blížil sa Medzinárodný festival študentov a my asi štyria redaktori, sme vyrazili nakrúcať reportáže, robiť rozhovory. Festival pripravovala Severná Kórea. 

Nuž, cesta to bola luxusná a aj napriek všetkým hrôzam, ukrývajúcich sa v malých bytoch veľkých rodín som úžasom ani nedýchala. Architektúra, príroda… Nakrúcala som denne od rána do štvrtej popoludní, potom som letela materiál postrihať, poslať do Prahy a večer, niekedy okolo desiatej sa vysielal na federálnom okruhu. Roboty naozaj dosť a o to viac, že som si sama pripravovala témy a teda mi nemohli ukazovať nič vopred pripravené.

A tak som sa jedného predpoludnia vybrala aj s kamerou do celkom obyčajnej rodiny. Matka s otcom zamestnaní, deti chodili do školy. Jeden zo synov sa však práve vrátil domov, nuž,  hovorím si, urobím parádny rozhovor s kórejským tínedžerom. Vtedy som žurnalistiku tak strašne prežívala, že takýto rozhovor som považovala za informáciu storočia. 

Spýtaj sa ho, aký mal deň. Čo robil od rána, aké mal predmety, čo jedol na desiatu, čo na obed, pobádam svojho tlmočníka.  Všetky odpovede, vrátane akú hudbu počúvaš, boli totálne čudné, neosobné, akoby som ani nerozprávala s mladým človekom. No odpoveď na otázku poslednú, čo chceš ďalej študovať, akú školu a čím chceš vlastne byť, ma úplne dostala:  Čo chcem študovať? spýtal sa začudovaný.  To, čo mi určí náš milovaný vodca. Lebo on vie, čo krajina potrebuje. Ja to neviem!

V Televíznych novinách ukazujú mladých ľudí, ktorí nemajú prácu. A nemajú ju vraj preto, lebo študovali školy, ktoré aj študovať chceli. Študovali psychológiu, dejiny umenia, históriu… no ešte toto nám tu chýbalo! Aby niekto študoval psychológiu!  Dejiny umenia! Kto takéhoto absolventa prosím vás zamestná?

Vyspelé krajiny majú vo svojich štruktúrach zastúpené všetky existujúce profesie a tak nejako prirodzene sa jednotlivé obory aj rozvíjajú, dosahujú výsledky. Naša krajina akoby zostala krajinou kovorobotníkov, ktorých však momentálne dostatok nemáme. A nemáme dostatok zváračov a elektrikárov a… Poďme na to! Nevadí, že sa nám o podobnej profesii ani nesnívalo!  Krajina to jednoducho potrebuje.

Ak  je rozdiel v milión veciach medzi krajinami, o ktorých je reč, ak aj viem, že Severná Kórea na svojich obyvateľov kašle, ale teda globálne a tí sú iba vykonávateľmi vôle režimu, niečo nás spája. Pretože si nemyslím, že mladého človeka nadchne, ak nemôže ísť prirodzene za svojím cieľom, za svojou túžbou a pustí sa do štúdia oboru, ktorý ho nebude baviť. Takémuto človeku sa práca nestane koníčkom. Bude to práca, ktorú treba denne prežiť, dostať za ňu výplatu a inak… ako vravia bratia Česi: Nezájem.

Je to ťažké. Denne sa trápiť s niečím, čo človeka nebaví a to iba preto, lebo spoločnosť stále nie je schopná ponárať sa aj do hĺbky duší ľudí a akceptovať ich schopnosti, talent, túžbu robiť v živote niečo zaujímavé, také, čo by človeka napĺňalo.  Ešte potom k tomu prirátajme aj zlý výber partnera či partnerky… škoda reči.  Škoda života.

V ostatných týždňoch si takmer večer čo večer spomínam na mladého chlapca zo Severnej Kórei a vravím si, ktovie, či nepracuje  niekde v baniach, a ktovie, či ešte vôbec  žije. A ktovie, či by z neho nebol úžasný sochár, lekár, alebo psychológ…

Ozaj. A nie je teraz vo svete množstvo  ľudí s ťažkými depresiami a rôznymi psychickými ochoreniami najmä preto, lebo nemôžu v živote robiť čo by chceli?  Ak k tomu prirátam aj zlý výber partnera či partnerky…